Ráno je ako po búrke vymaľované, vyrážame do krásneho dňa a celkom slušného protivetru a 30 míľ po takmer absolútne rovnej ceste. Skúšame sa striedať na čele, ale veľmi to nepomáha. Protivietor dominuje tomuto dňu. Okolo obeda prichádzame do ... naloďujeme sa na ferry a prechádzame na americkú stranu rieky St. Clair. Potom nás čaká nekonečné čakanie na hranici. Chlapík na colnici mal rôzne podivné otázky, napr. ako dlho budeme v USA, kde presne sa budeme zdržovať, kde a kedy odlietame domov a pod. No vzhľadom na povahu našej expedície sa na tieto otázky dosť blbo odpovedalo, tiež veľmi nepomohlo keď sa začal vypytovať na to, či máme nejaké zamestnanie a pod. Colníkom je hneď akési podozrivé, keď im poviete, že skrátka teraz máte v pláne iba cestovať a nič iné. Taktiež mali trocha problémy, že náš status bol stále pre J1 víza a zmeniť ich na turistický status sa väčšinou robí tak, že sa dotyčná osoba musí vrátiť do svojej rodnej krajiny. Takže chlapík čo nás mal na starosti musel trochu telefonovať veľkému bratovi náčelníkovi, ale evidentne sme mu boli sympatickí a chcel nám pomôcť, takže nakoniec to dobre dopadlo. Trocha pomohlo, keď si pozrel koľko peňazí máme na účte a nakoniec, po asi hodine čakania, nám bolo láskavo povolené vstúpiť na americkú ctenú pôdu, ale iba na 90 dní, potom musíme preč. Čisto teoreticky by malo byť v pohode prejsť do Kanady a potom sa zase vrátiť späť. Dúfam, že ďalší ujovia colníci budú mať pre nás pochopenie, lebo tu je to všetko iba o ľuďoch. O ľuďoch a papieroch, lebo aj v dnešnej dobe vyspelej digitálnej technológie sme stále museli vypĺňať dokola tie isté formuláre (asi štyri krát) a aj napriek tomu, že máme pasy s čipmi a všetkými tými kódmi, odtlačkami prstov, všetko závisí na malom papieriku, ktorý nám pripli do pasu a pokiaľ ho neodovzdáme na hranici, tak máme průser.
Po úspešnom prechode hraníc sme to oslávili kúpaním sa v rieke St. Clair, stále bolo veľmi horúce počasie. Potom nás čakalo ešte niekoľko míľ na Harsens Island, ale to sme zmákli ľavou zadnou, za chvíľu už sme sa viezli kompou na Island a SJ nám nadšene rozprávala o všetkom okolo nás. U Kukawkovcov nás už očakával celý uvítací výbor, celá SJ rodina a ešte zopár susedov/priateľov. Po troch týždňoch na bikoch nastal čas na chvíľu si vydýchnuť a odstrojiť našich tátošov. Doposiaľ sme urazili 675 míľ alebo 1100 km.
No comments:
Post a Comment