Do USA a späť 4.

Cesta od hranice

Časť druhá

Ak sa ešte pamätáte, naposledy som skončila svoje rozprávanie tým, ako si Piatok “objednal” stopa do La Paz. Po necelej hodine ďalšieho stopovania nám zastavilo auto so sťahovacím prívesom. Chlapík v ňom nám po anglicky hovorí, že nás môže zobrať, len čo trocha preorganizuje svoje veci, aby sme sa tam zmestili... A ide - hádajte kam – do La Paz. Chlapík sa volá Jonn a je pôvodom z Belgicka, ale presťahova sal do Kanady, neskôr potom kvôli práci do USA, kde žil potom 15 rokov. Už mal však USA systému a životného štýlu dosť a tak sa na dôchodok presťahoval do Mexika do La Paz, aby sa mohol v kľude venovať maľbe, je totiž umelec. Cesta nám príjemne ubieha v družnom rozhovore o všetkom možnom, veľa názorov máme spoločných (je to niečo ako starý Greenpeacesák/”ekoterorista” a dlho pracoval na vývoji rôznych recyklačných technológií, dozvedeli sme sa celkom zaujímavé informácie o recyklovaní plastov, papiera atď...). Práve sa tiež vracia z hranice, pôvodne mal síce namierené až do Portlandu v Oregone, ale jeho plány sa nečakane zmenili, keď si v San Diegu zabudol peňaženku s dokladmi na pulte v obchode a tá zázračne zmizla... A okrem toho sa ešte dozvedel, že kamarát, čo sa mu mal doma v La Paz starať o psa, si medzitým našiel frajerku, takže má teraz iné veci na robote, ako kŕmiť nejakého psa... A tak sa Jonn zo San Diega otočil naspäť do La Paz. Sám sa vraj kedysi veľa nastopoval a nabral stopárov. V USA už stopárov od istej doby a nejakého nepríjemného zážitku zo zbraňami neberie, ale my sme ho našťastie stopli v Mexiku. Veľmi rýchlo sme si s Jonnom padli do oka a vybudovala sa medzi nami absolútna dôvera.

Na noc sme zakotvili v Lorete, kde si Jonn našiel hotelovú izbu hneď pri pláži. Nechal nás osprchovať sa na jeho izbe a večer sme si posedeli pri vínku. Všetky veci sme si nechali u Jonna na izbe a išli sme si hladať nocľahna pláži. Našli sme si také pokojné miestečko, z jednej strany kryté akýmsi plotom, z druhej strany zasa rastlinami... A až ráno, za svetla, sme zistili, že sme niekomu priamo na záhrade, ten dom sme si v noci už akosi nevšimli. Sú doma, chodia po záhrade kúsok od nášho stanu, ale vôbec im nevadí, že tu sme. Ešte, že už nie sme v USA, kde v niektorých oblastiach by na nás asi neváhali zamieriť aj zbraň za takéto zneuctenie a ohrozovanie ich pozemku...

Ráno sa opäť stretávame s Jonnom a po raňajkách vyrážame smer La Paz. Cestou sa opäť rozprávame... A zrazu sa nás Jonn pýta, či by sme mu nechceli v septembri postrážiť dom a psa, pôjde totiž na dva týždne do Belgicka navštíviť rodinu. Velmi nás potešilo, ako dôveryhodne pôsobíme, keď nám niekto po pár hodinách, čo sa spolu vezieme v aute, ponúkne na dva týždne svoj dom a vloží v nás dôveru nechať nám na starosti nielen dom, ale aj svojho psa. On to totiž nie je úplne obyčajný pes. Plemeno sa volá Cirneco dell´Etna a je to vraj potomok egyptských psov, ktorí strážili hrobky egyptských faraónov. Či je to pravda, ktovie, ale je pravda, že vyzerajú ako vystrihnutí z egyptských malieb. Dnes je vraj veľmi vzácne, je ich vraj niečo okolo 2 000 na celom svete a v celej USA iba dve chovateľské stanice tohto plemena. Jonn si toto plemeno vybral pre jeho priateľskú a kľudnú povahu (jeho pes vraj skoro vôbec nešteká.) A tiež je to veľmi vhodné plemeno do miestnych poveternostných podmienok, s veľmi krátkou srsťou a celkovo adaptované na teplo (skrátka a dobre, Krim – tak sa Jonnov pes volá, sa tu cíti určite oveľa lepšie ako Kalimba – to je jeden Sibírsky husky, ktorý žije v Cabo Pulme.)

Do La Paz sme dorazili v čase obeda, a tak Jonn zamieril do svojej obľúbenej reštaurácie. Aj keď sme sa bránili (majúc stále v mysli Gordonove slová), Jonn nám ten obed zaplatil a naviac nás pozval, nech strávime noc v jeho dome, nech si trocha oddýchneme, kam by sme sa ponáhľali. (A aspoň si omrkneme, čo budeme v septembri strážiť.) Dom je na kopci, cesta k nemu je riadne strmá (to sa zapotíme, keď tu budeme v septembri chodiť s nákupom), čo však znamená, že je z neho parádny výhľad na celé La Paz. Máme pre seba hosťovskú izbu s vlastnou kúpeľňou a súkromím, ozdobenou Jonnovými obrazmi (momentálne je inšpirovaný oceánom, vymýšľa si vlastné podmorské svety s farebnými rybami a inými tvormi a jeho obľúbeným motívom sú bozkávajúce sa ryby.). Jonn nás zaviezol do obchodov, ktoré sme potrebovali a večer sme pozvaní na večeru pripravenú Jonnom a jeho kamarátkou, na terase s výhľadom na nočné La Paz v svite Mesiaca.

Ráno ešte využívame služby Jonnovho wi-fi (ale nový notebook s „geniálnym“ Windows 8 sa urputne bráni akémukoľvek pokusu o pripojenie na internet...) a okolo obeda nás Jonn odviezol za mesto, kde budeme môcť pokračovať v stopovaní do Cabo Pulma. Moje tušenie, že pri stopovaní stretneme veľa zaujímavých ľudí a nájdeme si nových kamarátov, sa vyplnilo.   

Do USA a späť 3.

Etapa tretia: Cesta od hranice

Tak sme zasa v Mexiku. Plní elánu a optimizmu. Jediná nevýhoda je, že cesta, na ktorej sa práve nachádzame, nie je príliš frekventovaná, obzvlášť nie naším smerom, toto nie je práve hlavný ťah na La Paz. Ale veď hádam sa odtiaľto nejako dostaneme.

Na začiatok sme chytili zopár krátkych stopov cez prihraničné dedinky. Od jedného pána, ktorý nás zobral, sme dokonca dostali hamburger, vodu a chcel nám dať aj nejaké peniaze, ale povedali sme mu, že máme. Čoskoro sme zistili, že táto oblasť nie je práve ideálna na stopovanie. Jednak tu nie je veľmi hustá premávka, ľudia tu nie sú na stopárov veľmi zvyknutí, takže asi nevedia, čo si o nás myslieť, či sme nebezpeční, alebo nie, tak nám radšej ani nezastavia. Tu, blízko pri hranici, sme v „nebezpečnej zóne“, keďže sa tu stretávajú „dva svety“, vraj je tu plno emigrantov a iných podivných indivíduí, ktorým neradno veriť (my sme nič také nevideli)... Ale pre mnohých ľudí už len názov „USA-mexická hranica“ je synonymom nebezpečnosti... Je aj veľa prípadov, kedy by nás nemohli zobrať ani keby chceli, keďže kapacita ich auta už je naplnená, až preplnená (tu už nie sme v USA, kde sa vo veľkých autách vyváža väčšinou iba jeden, niekedy dvaja ľudia). A hlavne sme vo veľmi horúcej oblasti v horúcej časti roka, čo nie je práve ideálna kombinácia na trávenie času na slnku na kraji cesty... Preto nám extra dobre padne, keď nás po takmer hodine zobral manželský pár na korbu svojej dodávky. Prúd vzduchu, ktorý nás ofukuje, je veľmi príjemný a studená voda, ktorú sme dostali, je tiež veľmi vítaná (z vody v našich fľašiach už by sme bez problémov mohli spraviť zelený čaj). Idú síce len do dedinky, ktorá je nejakých 10 km odtiaľto, ale aj to je lepšie ako nič, každý kilometrík sa ráta. Aké bolo príjemné prekvapenie, keď nám povedali, že nás zoberú až k Mexicali, aj keď si tak predĺžili cestu o asi 50 kilometrov. Vysadili nás na obchvate Mexicali (sme radi, že tým pádom nemusíme cez mesto, Mexicali je hlavné mesto Baja California a vraj je to jedno veľmi špinavé a chaosné mesto, ktoré nestojí veľmi za návštevu) a mysleli aj na to, aby nás vysadili v tieni – pod mostom.

Nebyť tieňa mosta, ktovie, či by sme to prečkali zdraví v tomto teple (teplomer nemáme, ale myslíme, že je tak okolo 40°C, aj informácie na internete to potvrdili). Toto miesto sa nám totiž stalo útočiskom na zopár hodín. Počiatočný elán z nás už vyprchal, postupne ho vystriedala takmer beznádej a hovorili sme si, že sme radšej mali ísť autobusom. Keby tu nejaký niekde v blízkosti stál, tak asi neváhame ani minútu. Lenže od centra Mexicali sme vzdialení nejakých 14 kilometrov, z tohto miesta sa inak ako stopom, zdá sa, nedostaneme. Po asi 4 hodinách, ktoré mi však pripadali ako večnosť, sa konečne našiel záchranca – vodič kamiónu vezúceho dve vlečky balíkov sena. Ideme pomaličky, keďže jeho náklad vraj váži 50 ton – človek by nepovedal, aké môžu byť také balíky sena ťažké (v USA je vraj limit 35 ton, ale tu v Mexiku to tak neriešia). Musíme prekonať horský hrebeň 1 200 m vysoký, naša priemerná rýchlosť je asi 15 km za hodinu. Divokosť okolitých hôr narúša iba obrovské potrubie a vodné veže s čerpadlami – systém prepravy vody z Columbia river do Tijuany a do San Diega. Treba uznať, že zrealizovať niečo také musel byť celkom technický „oriešok“. Než môžeme vojsť to mestečka La Rumorosa, ktoré je na vrchole hrebeňa, čaká nás ešte jedna vojenská kontrola – takých je tu na Baje niekoľko, ich dôvodom je boj proti drogám, prehliadajú vozidlá, či niečo nepašujú – na základe našich skúseností a aj toho, čo sme počuli od miestnych, je to však len také divadielko pre turistov a dôvod pre mexickú vládu povedať si, že bojujú proti drogám. Tentoraz tú kontrolu však berú celkom vážne, dlhou tyčou prešťuchujú balíky sena a medzery medzi nimi, čo keby sa náhodou iba tvárili ako balíky sena?

Do La Rumorosy, ktoré je cieľovou destináciou nášho šoféra, sme dorazili v červenom svetle zapadajúceho slnka. Keďže sme v horách, nie je najmenší problém nájsť dobré kempovacie miestečko hneď za mestom, na ohníku si opekáme zemiaky a cibuľu a užívame si príjemnú teplotu, dnes v noci sa bude treba aj prikryť (toto je jedno z mála miest na Baja California, kde poznajú aj také veci, ako sneh a mráz).

Skoro ráno, ešte sme ani nezačali poriadne stopovať a už máme odvoz do mesta Tecate – náš najseverozápadnejší bod, odtiaľto už konečne začíname mieriť naším smerom, na juh. Na Tecate je zaujímavé asi iba to, že tu je pivovar, Tecate je jednou z najobľúbenejších značiek piva tu na Baje. Inak je to mesto veľmi špinavé, domy nevyzerajú, že by ich obyvatelia boli extra bohatí, či že by mali zmysel pre estetiku. Ďalší dobrodinec, ktorý nás zobral aspoň na kúsok, je USAnčan, ktorý však má už života v USA dosť a rozhodol sa, že to skúsi v Mexiku. Pozval nás k sebe domov na raňajky a pokec. Je to programátor, dozvedeli sme sa od neho napr. že Microsoft kradne nápady a brzdí vývoj, že Mexičania by to mohli dotiahnuť ďaleko, keby neboli takí leniví a využili by svoj potenciál alebo že ovládať nemčinu začína byť veľmi užitočné, keďže jej je v programátorských kruhoch stále viac...

Príjemne občerstvení zaujímame opäť svoje stopovacie stanovište. Zastavuje pri nás policajné auto. A jéje, hovorím si, možno sa tu nesmie stopovať a máme problém... Dvaja policajti mi však s úsmevom na tvári hovoria, že vedia o lepšom mieste na stopovanie, kúsok ďalej, že nás tam zoberú. Sú veľmi komunikatívni, zaujímajú sa o našu cestu a chcú nám pomôcť. Keď sa dozvedeli, že mierime do La Paz, tak jeden z nich hovorí „To je škoda, že sme vás nestretli včera, môj kamarát akurát včera išiel do La Paz, mohol vás zobrať“.

Kamiónista nás zobral do Ensenady. Píšem smsku nášmu kamarátovi v Ensenade – warmshowerákovi Juanovi, s ktorým sme strávili Silvestra a Nový rok (od neho máme mexickú telefónnu kartu). Aké to prekvapenie sme mu pripravili :-). Ešte máme v mobile uloženú lokalizáciu jeho roboty, kde sme sa s ním stretli a išli sme spolu na obed, rovnako ako pred vyše siedmymi mesiacmi. Náš plán bol len si s ním dať obed a pokračovať v stopovaní, ale on nás zasa pozval, že môžeme prespať u nich, že jeho manželka sa s nami tiež zasa rada stretne a aspoň spoznáme jeho dcéru, ktorá ešte nebola na svete, keď sme tu boli naposledy. Kým Juan skončí v robote, troška sa zasa flákame po Ensenade a leňošíme na pláži za jeho domom, rovnako ako keď sme tu boli minule. Opäť pozorujeme surferov, v decembri ich síce bolo oveľa viac, keďže aj vlny boli väčšsie, ale na naše prekvapenie sa tu surfuje aj teraz. Len paradoxne dnes je asi chladnejšie, ako keď sme tu boli v decembri. Zasa raz sme sa ocitli v pacifickej hmle a od rána zasa raz zažívame ten, v poslednej dobe pre nás veľmi nezvyčajný pocit, skoro sme už zabudli, aké to je – pocit zimy.

Ďalší deň to máme štyri „stopy“ a jeden obed v malej rodinnej reštaurácii, s domácou kuchyňou, dali sme si kura s opunciovou omáčkou, k tomu máme čerstvých domácich tortíl, koľko zjeme a aj keď už aj pôvodná porcia nebola práve najmenšia, bez problémov si môžeme pridať a to všetko len za 70 pesos (asi 4 eurá). Skončili sme, už po tme, v malej dedinke Nuevo Rosarito, troška ohučaní z niekoľko-hodinového počúvania mexických „vypaľovákov“, ktoré sú až neuveriteľne na jedno brdo, stále ten istý rytmus, tie isté nástroje a hlavne ten istý text, ktorému hravo porozumiete aj keď máte iba základy španielčiny, niečo v zmysle „prečo si ma opustila... bolí ma corazóóóón (corazón = srdce, slovo, ktoré sa vyskytuje hádam v každej jednej mexickej pesničke, bez toho by sa to asi ani nerátalo za pesničku)..., nemôžem na teba zabudnúť... chýbajú mi tvoje bozky a objatia... stále myslím na našu rozlúčku...“ A do toho občas podivné výkriky, ktoré majú asi predstavovať plač (či smiech? Ťažko povedať.), oveľa viac to však pripomína zavýjanie kojotov... (Tučný nevie o čom spieva, keď spieva „Všichni jsou už v Mexiku, buenos diaz, já taky jdu, poslechnu si dobrou muziku, co se hraje v Mexiku...“, rozhodne s ním, na základe našich doterajších skúseností, nemôžeme súhlasiť). Dnes to bol celkom úspešný deň, sme kúsok od Guerrera Negra, čiže už skoro v polovici Bajy. Opäť jedno kempovanie vo veľmi peknej púšti. Dnes sme prešli Valle de Los Cirios – našu najoblúbenejšiu časť. Veľa toho teraz kvitne, takže to má zasa troška inú atmosféru. Autom si to však človek zďaleka tak neužije, ani sme sa nenazdali a prefrčali sme cez všetky tie parádne miesta, niektoré sme si skoro ani nestačili všimnúť. Opäť sa presviedčame, že na spoznávanie nových miest je bicykel najlepším dopravným prostriedkom...

Nasledujúce ráno nás zobral z Nueva Rosarita veľmi komunikatívny kamionista, rozprávame sa celú cestu až do San Ignacia (asi 3-4 hodiny), ja som so sebou veľmi spokojná, že viem už toľko konverzovať s mojou španielčinou, väčšinu mu rozumiem (a čo nie, to si domyslím :-)) a viem sa porozprávať o všakovakých témach, napr. o prostitútkach (k tejto téme sme sa dostali tak, že som mu hovorila, ako srandovne pre nás znie dopravná značka, na Baje veľmi častá, „Curva peligrosa“ (=nebezpečná kurva, totiž zákruta)). Veľa sa zaujíma, aké je to na Slovensku. Niečo pre nás tak bežné, ako je striedanie ročných období, je pre väčšinu miestnych niečo takmer nepredstaviteľné.

Keď sme dnes ráno začínali stopovať, tak Piatok, plný ranného optimizmu, povedal: „Teraz prosím niekoho, kto nás zoberie aspoň do San Ignacia“. A to sa nám aj vyplnilo. Povzbudení týmto úspechom si hovoríme, že dnes by sme mohli mať šťastný deň na stopovanie a preto Piatok pred ďalšou etapou suverénne hovorí: „A teraz poprosím do La Paz“.

Či sa mu toto prianie vyplnilo... sa dočítate v ďalšom pokračovaní. Teraz idem variť obed :-).

Do USA a späť 2.

Etapa druhá: Menej ako 24-hodinová návšteva USA

Prechod cez hranicu prebehol bez problémov. Ani si od Gordona nepýtali papiere na psov, nikdy si ich vraj nepýtajú. Ovšem s dvoma Slovákmi, to je niečo iné, ako s troma psami, my nielenže potrebujeme ukázať ten správny papier, aby sme mohli dostať ďalší správny papier, ale musíme za týmto účelom ísť do budovy, kde nás čaká už tá stará známa procedúra. Stará známa je pre nás, nie pre miestnych colníkov, ako obvykle im chíľku trvá, kým zistia, čo s nami vlastne majú robiť. Zatiaľ čo platné USA vízum v pase je prínosné, lebo vás hneď posunie v celom procese o kúsok ďalej a spraví vás menej podozrivým, také vypršané vízum je zasa naopak skôr oštara, keďže každý colník, ktorý otvorí naše pasy, ich hneď otvorí na tých vízach a hneď nám oznamuje, ako veľkú novinku, že ale víza už nám neplatia. Tak vždy znova vysvetľujeme, že my vieme, že sme tu ako turisti, a tak ďalej, a tak ďalej. Treba však povedať, že tunajší colníci sú naozaj milí a ľudskí, hádam najpríjemnejší US colníci, s akými sme sa doteraz na našej ceste stretli. Nepýtajú sa žiadne zbytočné otázky, len tie, ktoré potrebujú, aby ich systém pustil ďalej – ako napríklad aká je adresa našej destinácie. Keďže, narozdiel od niektorých našich predchádzajúcich skúseností, títo colníci chápu, že žiadnu presnú adresu nemáme, tak nám iba dajú na výber z niekoľkých názvov hotelov, my si jeden vyberieme a oni pre nás vygooglia jeho adresu. Aké jednoduché. Opäť nás to každého stojí 6 dolárov, za čo sa nám skoro až ospravedlňujú (ešte sa pokladníčka musí popasovať s problémom, že nám nemá z čoho vydať, v USA už sa predpokladá, že všetci platia kartou, takže ak nemáte presnú sumu, môžete pri platení v hotovosti naraziť na problém). Aj keď boli milí a ústretoví, predsa len to chvíľu trvalo, kým zistili, čo s nami a prekúsali sa cez systém. Dosť dlho na to, aby Gordon, parkujúci priamo pred budovou, začal niekomu vadiť, čo ak tam s tými troma psami naozaj plánuje nejaký ten teroristický útok, či ako prepašovať venezuelskú rodinu? A je požiadaný, aby ihneď opustil colnicu. Že tu na niekoho čaká ich nezaujíma. Už zapájal všetku svoju kreativitu, aby vymyslel, ako nám dá vedieť a ako sa ešte stretneme (keďže do tejto chvíle sme si s ním nevymenili žiadne kontaktné informácie), keď v tej chvíli sme našťastie vyšli von.

Tak, to by sme mali, sme opäť v USA. Na úplne najjuhovýchodnejšom cípe Californie. V meste Yuma (ktoré už je v Arizone, tým pádom sme navštívili náš 12. štát USA) sa s Gordonom lúčime, on pokračuje ďalej smer Boston, my sa ideme postaviť tvárou v tvár neistote, ako a kam teraz vlastne ideme.

Zaujímavé je, že zrazu máme pocit, ako keby sme prišli domov. Naša stará známa USA, kde sa s každým bez problémov dohovoríme, vieme už ako to tu funguje, všade je čisto a upraveno... Nikdy som si nepomyslela, že USA vo mne vyvolá taký pocit bezpečia a domova :-D.

Zvyšok dňa strávime v štvrti obchodných domov, aké má každé USA mesto (väčšina ich má niekoľko), rozhodli sme sa kúpiť počítač. Po odpoludní strávenom striedavo v obchodoch, na parkovisku na lavičke a v kaviarni Starbucks (v USA osvedčené miesto, kde vždy nájdete verejné wi-fi, stačí si dať jednu kávičku a môžete „surfovať“, čo vám hrdlo ráči...), rozhodovaním sa a robením kompromisov, keďže to, čo sme si vybrali, nemajú..., už máme tejto Mekky konzumu dosť, pocit domova sa vytratil a máme chuť ísť späť „domov“ do Mexika :-). A okrem toho je tu veeeeľmi teplo (asi tak 40 °C).

Dávame sa na pochod za mesto, k nájazdu na diaľnicu, kde sa pokúsime stopovať, chvíľku to aj skúšame, ale pomaly sa začína stmievať, radšej si ideme nájsť miesto na spanie. Kde že je to ten náš hotel, čo sme uviedli na hranici ako našu adresu? Áno, myslím že to bude tu – v poli za kríkom pod násypom, to je naša adresa na dnešnú noc. Perfektne kryté miesto s rovnou plošinkou, v niečo také ideálne sme tu ani nedúfali. Aj keď slnko už dávno zapadlo, zem stále vyžaruje jeho teplo, ktoré celý deň akumulovala, skoro až páli. Ani do rána nevychladla, niekoľkokrát sa v noci budíme na to, ako je nám teplo.

Skoro ráno vyrážame, prechádzame okolo historickej väznice - dnes je to State park, o tomto čase ešte zavretý, takže si ju pozeráme iba z vonka. Ak poznáte film Podivné dedičstvo, tak toto je tá väznica v ktorej sedel Opičák. Je to Piatkov obľúbený film a hlášku „Mali by sme ísť - do Yumy je ještě daleko a opičák tam není na vejletě“ používa pomerne často, tak je to pre nás celkom vtipné, že sme sa tu zrazu ocitli :-).

Stopovať na „Freeway“ diaľniciach v USA je zakázané, tak to skúšame na nájazde, hneď pred tabuľou „Zákaz chodcov a cyklistov“. Či je to tou tabuľou alebo tým, že stopovanie už nie je v USA tak popoulárne, ako pred 50 rokmi a dnes, kŕmení negatívnymi historkami, väčšina ľudí verí, že ako stopovanie, tak branie stopárov je extrémne nebezpečné, čoskoro nadobúdame pocit, že takto by sme sa asi ďaleko nedostali, vzdávame snahu dostať sa smerom na San Diego a ideme to skúsiť späť do Mexika, dúfajúc, že tam to pôjde lepšie (minimálne tam môžeme stopovať pri všetkých cestách a môžu nás zobrať aj na korbu, čo je v USA samozrejme striktne zakázané). Zastavil nám mladý chalan, ktorý zhodou okolností išiel práve na hranicu, tak nás tam zobral. A tak sme sa, po menej ako 24 hodinách ocitli na tom istom malom hraničnom priechode, cez ktorý sme včera prišli.

Prechod do Mexika prebehol opäť bez problémov, vyplníme potrebný papier, colník, rozprávajúci plynulou angličtinou a ignorujúci moju snahu rozprávať s ním po španielsky, všetko naťuká do počítača, zaplatíme potrebných 612 pesos (50 dolárov) a máme konečne ten správny papier, hlavný motív tohto výletu. Máme ďalších 6 mesiacov v Mexiku (že sme tých prvých 6 mesiacov troška pretiahli, to si colník vôbec nevšimol).

Ako sa nám darilo stopovať v Mexiku, či to naozaj bolo také jednoduché, ako sme si to predstavovali a ako sme sa nakoniec späť do Cabo Pulma dostali, sa dočítate v ďalšom pokračovaní.

To be continued...

Do USA a späť 1.

Ahojte.

Tak sme zasa naspat v Cabo Pulmo, po 2 tyzdnovej "dovolenke", ktorej hlavnym cielom bolo opustit Mexiko, aby sme donho vzapati mohli zasa vstupit a tym ziskat novy papier, ktory nas opravnuje byt dalsich 6 mesiacov v Mexiku. To sa zide taky papier, hlavne je fajn spojit to s vyletom – uz sme v Cabo Pulme pol roka, uz si aj nejaku tu dovolenku zasluzime, nie? Mohli sme uz davno ist na hranicu a spat autobusom, ale to by nebola velmi zazivna dovolenka, my radsej troska dobrodruztva :-).

Etapa prva: S Gordonom na hranicu

Burlivy zaciatok

Ako uz som davnejsie spominala, na hranicu sme sa zviezli s Gordonom. Vacsina Gringov, ked sa vracia z Cabo Pulma (ti, co idu autom, vela ich takych nie je) to na hranicu daju za dva dni. Ich jedinym cielom je totizto dostat sa na hranicu. Nie tak Gordon, ktory dobre vie, ze aj cesta moze byt cielom. Snazi sa kazdykrat trasu obmienat, aby videl nieco nove, cas ani kvalita cesty prenho nie su az tak dolezite. To nam vyhovuje taky pristup, my sa nikam neponahlame a radi uvidime nove kuty Bajy. Po tom, co sme si zbalili vsetky veci a opustili stary karavan, ktory bol asi tri mesiace nasim utociskom, prestahovali sme sa na kopec do Gordonovho domu a dva dni na to, 8.7. sme vyrazili. Baska na sedadle spolujazdca, Piatok vzadu zdielal velku plosinu s troma fenkami, ktore si ho myslim celkom oblubili (Gordon totiz svoje auto prerobil na potreby vozenia psov a na dlhe trate, kedy sa zadok auta pouziva ako postel, takze nema zadne sedadla).

Vdaka nedavnemu hurikanu, ktory sa prehnal kdesi nad oceanom, je posledny mesiac neobvykle dazdivy na tuto cast roka (nejaka burka sa tu obcas pritrafi aj pocas leta, ale vacsinou je takyto mokry az september, niekedy ani to nie, v niektorych okolitych oblastiac uz vraj nevideli poriadny dazd asi tri roky). Darmo, je rok el Niňa, tie byvaju vzdy nevyspytatelne (vedeli ste, ze el Niňo znamena dieta? :-)). Dokonca aj v Cabo Pulme sme zazili uz dva dazde, ten prvy tri dni pred nasim odchodom. Vdaka tomu bola cestamiestami dobrodruzna, kedze sa cez nu prelievali riecky a potoky, ktore su vacsinu casu iba plne piesku, ale raz za cas po dazdi sa v nich objavi aj voda. Nie je to vsak velmi casto, takze pre Mexicanov to vacsinou nie je dovod na stavanie mosta, namiesto toho stavaju brody. Po takom riadnom dazdi sa niektore zmenia na dost hlboke riavy, este ze Gordonove auto uz je zvyknute na hocico.Raz sme dokonca museli asi dve hodiny cakat, kym voda trocha opadne, lebo bola naozaj prilis hlboka a kus cesty bol odplaveny, takze nikto nevedel, ake je to hlboke a co je na dne. Bola to cesta veduca do velkej bane a asi 10 autobusov s robotnikmi uviazlo na druhom brehu. Chudaci boli urcite hladni a unaveni po celodennej sichte a namiesto vecere a manzelkinej naruce ich cakalo nikolko hodinove cakanie. Nakoniec zavolali bager, ktory to presiel a preskumal situaciu, trocha to ubagroval a s jeho pomocou sa postupne vsetci, s vacsimi ci mensimi tazkostami (vacsina mexickych aut je na rozpadnutie, su to auta z USA, kde uz boli vyradene ako nepojazdne, pre Mexicanov su vsak este vyborne pouzitelne, obcas so zaujimavymi zvukovymi efektami, ale ved to nevadi, hlavne, ze to jazdi.), niektori zapadli a musel ich bager vytiahnut, niektori presli a na druhej strane otvorili dvere, aby vyliali z auta vodu, ktora im tam natiekla. Gordon a jeho Toyota to vsak nastastie zvladli bez problemov, takze po dvojhodinovej prestavke sme mohli pokracovat v ceste.

Gordon sa este chcel rozlucit s kamaratmi, ktori byvajupo ceste. Ako sme zistili, Gordon si vybera za kamaratov jemu podobnych – minimalne v pohostinnosti. V jednej rodine sme dostali ranajky a manga, dalsia nas zasa pozvala na obed, dostali sme kralovsky obed ako v restauracii a to o nas vobec nevedeli, ze prideme! Ked sme obedovali, tak prave prisla riadna burka a prietrz mracien, tak sme zazili ako vyzera taky lejak v mexickom domceku (ktory je este k tomu stale vo vystavbe –a zda sa, ze konstrukcia kontinualne prechadza v destrukciu- a sucastou domu je aj strom, ktoreho konare siahaju dovnutra). V skratke by sa dal popisat asi takto: “tanier s jedlom a stolicku si posun tak, aby neboli pod prudom vody... a aspon sa umyje podlaha”. V priebehu chvilky cez dom vlastne pretekala mala riecka (nieco take, ako prahy pod dverami vobec nepoznaju a pod pojmom okno sa vacsinou rozumie diera v stene). Ziadny problem, treba zobrat metlu, vodu “pozametat” a podlaha bude krasne vyumyvana. :-) Ono to vlastne vobec nevadi, ked zmoknes vo vlastnom dome, ved po burke zasa zasvieti slnko a v tomto teple vsetko uschne za chvilku. Po burke nasledovala exkurzia po pozemku, v minulosti tu totiz zili Indiani, takze sa priamo na ich pozemku daju najst artefakty, ako kamenne hroty sipov, ci zaoblene obrusene balvanyna drvenie obilia a pod. A najlepsim casom na hladanie je prave po takej burke, kedy voda odplavi podu a odkryje nejake zakopane poklady. Po chvilke hladania sme si aj my take dva male hroty sipov nasli :-). Povedali, nech so ich zoberieme, pre nich to nie je vobec nic vzacne, maju ich desiatky, vyrabaju z nich umelecke predmety a bizuteriu.

Dobrodruzna cesta cez hory

Nasledujuci den sme za cely den nevideli ani kusok asfaltu. Keby sa auta mohli potit, tak Gordonova Toyotka by sa ten den riadne zapotila. Vlastne ju tymto oficialne musim pochvalit, ze to cele zvladla a nenechala nas v stychu niekde v kopci, obcas nam nebolo vsetko jedno a mysleli sme, ze to predsa to auto nemoze zvladnut (ma nahon na vsetky styri kolesa, ale inak to nie je nijake velmi specialne terenne auto). Coho sme sa obavali najviac, bola diera o vyfuku, lebo obcas boli uprostred cesty dost velke balvany. Gordon vyzeral dost sebavedomo, nebolo to prvykrat, co isiel takymto terenom, skor sa zdalo, ze taketo tereny su jeho oblubene. Ale kedze sme boli naozaj uprostred nicoho (rozumej v zmysle ludskeho osidlenia, tie hory co nas obklopovali by som urcite nenazyvala “nicim”), ziadny signal, ziadna pripadna pomoc (typujem, ze touto cestou ide mozno tak jedno auto za tyzden, ale mozno ani to nie), v ramci minimalizovania rizika sme sa striedali v tom, kto vyskoci z auta a odprace najblizie velke kamene z cesty. A raz bolo z cesty treba odpratat aj spadnuty velky kaktus. Piatkova uloha bola este utesovat fenky, ktore boli po kazdom nadskoceni auta velmi nervozne. Hory a skaly hrajuce vsemoznymi farbami (vyzerali, ako keby na ne niekto namaloval obrovske farebne pasy po celej dlzke pohoria), do toho kaktusy a obcas sa otvoril vyhlad na Kortezovo mores ostrovcekmi... Parada. Zastavka na okupanie sa v mori. Zastavka na obed pri malickom cintorine s drevenymi a betonovymi krizikmi bez akehokolvek napisu.

Oaza uprostred hor

Mozno sa pytate, preco sme si zvolili prave tuto trasu. No okrem toho, ze bola scenicky velmi pekna to malo aj iny ciel – ist sa pozriet na Gordonov novy pozemok (prave je vo faze jeho kupovania). Gordon nasiel tento pozemok nahodou pri jednom zo svojich prieskumnych vyprav po Baje a hned ked ho uvidel, tak sa do toho miesta zamiloval. A ked zistil, ze je na predaj a este k tomu ako lacno (presnu cenu nam nepovedal, ale vraj ho kupil za menej ako polovicu ceny, za ktoru kupil pozemok v Cabo Pulme, ktory je vsak asi tak 20-kratmensi), tak nevahal ani chvilu a hned sa dohodol s dedkom, majitelom, na jeho kupe (bol vraj prvy zaujemca po tom, co sa dedko rozhodol, ze pozemok preda.) Nachadza sa v malej dedinke La Soledad, co znamena samota - priliehavejsi nazov si neviem ani predstavit. Je to mala dedinka uprostred hor pozostavajuca asi tak z piatichkamennych domcekov a jedneho kostolika. Cim je vsak tato dedinka zaujimava je to, ze je to vlastne oaza uprostred hor. Jej obyvatelia sa zivia pestovanim cukrovej trstinya pomarancov, ktore tradicne vozievali na somaroch do La Paz, jedna taka vyprava zvycajne trvala asi dva tyzdne. (Nachadzame sa priblizne 200 km severne od La Paz). Miestna cukrova trstina vraj bola vyhlasena a v La Paz vysoko cenena.

Gordonov novy pozemok zahrna kus kanonu (asi 16 ha), posledne dva kilometre uz nie su po ceste, ale priamo korytom, vacsinou v nom vsak nie je velmi vela vody, a nachadza sa na nom niekolko pramenov a mnozstvo stromov, z ktorych su takmer vsetky jedle – manga, avokada, pomarance, limetky, mandarinky, banany, broskyne, datle a este nejake dalsie pre nas exoticke druhy, ktorych ani meno nepoznam. A tiez vinohrad. S problemom ochrany urody pred hroznozravymi tvormi, ako su vtaky a hmyz sa vysporiadali po svojom – miestna babicka so zvyskov latok sije vrecuska a potom kazdy strapec zvlast zabalia do takehoto vrecuska. Vyzera to celkom veselo, kazde vrecusko je totiz z inej latky, takze taky vinohrad hra vsetkymi farbami. Za tuto sluzbu ma babicka zadarmo hrozno, kolko len vladze zjest :-). Zeby inspiracia aj pre nasich vinarov? ;-)

Zda sa, ze obyvatelia dedinky La Soledad sa tesia dobremu zdraviu. Privital nas jeden, dobre naladeny a humorom nesetriaci, rezko nam podal stolicky, nech s nim chvilku posedime a pokecame. Neskor nam Gordon povedal, ze tento pan coskoro oslavi 90. narodeniny. Na to teda vobec nevyzera, ja by som mu tipovala tak 70. Povodneho majitela Gordonovho noveho pozemku sme stretli, ked prave isiel na koni z lekarskej prehliadky. Z dedinky La Soledad nie je jednoduche sa niekam dostat, obchod s potravinami (raz tyzdenne) a lekar (raz mesacne) za nimi chodia sem. Pan ma nieco malo cez 70, ale v konskom sedle je stale ako doma. Ved to bol jeho hlavny dopravny prostriedok cely zivot, soferovat auto sa vraj nikdy poriadne nenaucil. Ma 10 deti, ale ziadne z nich nechcelo ostat byvat tu, vsetky sa prestahovali do mesta, akurat jedna dcera byva s manzelom na nedalekom ranci. Vidiac, ze jeho deti o ten pozemok zaujem nemaju a zistujuc, ze uz na to sam nestaci (zena mu zomrela uz davno), rozhodol sa, ze pozemok preda. A akurat vtedy sa zjavil Gordon. Jedinu podmienku stary pan mal – ze bude moct v svojom dome dozit.

Nasledovala este zachadzka do vedlajsej dedinky (rozumej asi 10 domov), vzdialenej asi 7 kilometrov, kde maju jeden telefon – jedine spojenie s okolitym svetom. Gordon chcel nejako ostat v spojeni, jedina moznost je teda zajst tam a vypytat si cislo (tu ho totiz nikto nevie). Aj tu (dedinka sa vola Primera Agua, Prva voda) sme vrelo privitani, navstevnikov tu casto nevidia. Prezradili nam cestu k vodopadu a ponukli nam, ze mozme kludne kempovat uprostred dediny na betonovom stvorci, ktory je vraj ich tanecny parket. Aj tu maju obcas nejaku tu fiestu :-). Tuto ponuku vsak odmietame, Gordonove fenky totiz rady nahanaju kravy, kone, ovce, kozy... skratka akekolvek hospodarske zvierata, ktorych je tu vsade plno, takze by sme sa tu velmi nevyspali.

Dedinky maju prijemnu atmosferu, jedine, co sem akosi nezapada, su plastove kadibudky, vacsinou postavene vedla povodnych drevenych. Ako sme zistili uz aj v Cabo Pulme, mexicka vlada je obcas stedra a, pravdepodobne v zaujme ziskavania volebnych hlasov, dava ludom obcas nieco zadarmo, napriklad sponzoruju fiesty (oslavy, napriklad ku dnu matiek, ci vyrociu dediny a pod.), v Cabo Pulme dostali zadarmo zopar solarnych panelov a baterii, tu zasa dostali zadarmo tieto plastove kadibudky. Vobec nam to vsak nepride ako pomoc, okrem toho, ze si nemyslim, ze by ich miestni ludia potrebovali, ved maju svoje stare dobre drevene, a ze vyzeraju hrozne, v tychto podmienkach, pod neustalom dohladom zeraveho slnka, tu plast velmi dlho nevydrzi (tu sa rozklada niektory plast rychlejsie ako papier). Takze vidim to tak, ze o par rokov sa tu vsade budu valat kusy plastu z nefunkcnych kadibudok. Ale ved hlavne, ze volebne hlasy su ziskane, to je predsa to, na com zalezi, nie?

Spat do puste

Cesta na druhu stranu hor uz nie je tak rozbita, takze dalsi den uz sa pomerne rychlo dostavame spat na hlavnu cestu cez Baju, tu, ktoru uz mame prejdenu na bicykli. Spominame na miesta, na ktorych sme spali ci obedovali, ci na ten-ktory kopec, ako sme sa na nom zapotili, ci aky to bol dobry zjazd. Na niektorych miestach zjavne prsalo, lebo su zelensie, ako ked sme cez ne naposledy prechadzali, ine su stale rovnako vyprahnute, ale aj tak vyzeraju troska inak, lebo niektore kaktusy a stromy teraz kvitnu (prechadzajuc tadeto v januari sme si hovorili, ze by sme radi videli, ako to tu vyzera, ked je pust zakvitnuta, tak sa nam to teraz vyplnilo).

Opat sme si zopakovali kempovanie v pusti pod velkymi kaktusmi, na kaktusovom dreve robime ohen a opekame si zemiaky... Vsade okolo uplny klud, nebo nad hlavou plne hviezd... Skratka pustna pohodicka :-).

Ked prechadzame cez nasu oblubenu dedinu San Ignacio, ktore sa nachadza v jednej velkej oaze, naskyta sa nam nie prilis uteseny pohlad, skoro vsetky palmy su obhorete. A nielen palmy, minimalne dva domy su do tla. Pytame sa v obchode, co sa stalo, povedali, ze tu bol velky poziar pred troma tyzdnami, vsetci hasici z blizkeho aj vzdialenejsieho okolia zasahovali. Vraj sa nevie, ako k poziaru doslo. Nasa teoria je, ze niekomu sa vypalovanie suchych palmovych listov (to sa vraj bezne robi alebo robievalo) vymklo zpod kontroly. Co sa ani velmi necudujem, suchy palmovy list je totiz idealny na zalozenie ohna, ani papier ci brezova kora hadam tak dobre nehori.

Zaujimave je, ze niektore stromy, ktore v januari mali listy, teraz listy nemaju a vymenili ich za kvety. Na obidvoje naraz by nemali dost vody, tak to vyriesili takto. To je pripad napriklad stromu, ktory sa vola Cirio, ktory je miestnym endemitom, rastie len tu, v casti Bajy, ktora sa vola “Valle de los Cirios” (dolina Ciriov) – inak nasa najoblubenejsia cast Bajskej puste. Miestami nam to tu pripomina obrazky z japonskych zahrad – najma stromy kvitnuce malymi kvietkami v odtienoch cervenej, ruzovej a zltej farby.

P.S.: Pre tych z vas, co sa zaujimate o fyziku a fyzikalne zakony, mame tu jednu temu k diskusii. Jedna sa o Cardony - tie najvacsie kaktusy, niektore aj niekolo stoviek rokov stare (aj ked zatial mi nikto nevedel odpovedat na otazku, ako sa da vlastne zistit vek kaktusu, kedze, pokial je mi zname, kaktus nema ziadne letokruhy) a ako ziskavaju vodu. Dopoculi sme sa, ze je to tak: zakladom je vela slnka. Kaktus ma harmonikovitu strukturu, aby zvacsil svoju plochu, teda plochu, ktora moze absorbovat slnecne luce. Takto sa teda cely den vyhrieva a akumuluje teplo, co to da, aby sa potom v noci, ked sa ochladi, pod vplyvom rozdielu teplot na jeho povrchu a v jeho okoli, vyzrazala na nom voda. Cize ked je dlho zamracene, tak pre kaktus to paradoxne znamena vacsi “smad”, ako ked svieti slnko. Je to pekna teoria a urcite to nejak tak bude. Akurat nam napadla jedna vec: rosia sa chladne predmety, ked nahle pridu do tepla, nie naopak, vsak? Takze na domacu ulohu popremyslajte nad tymto fenomenom a napiste nam Vase nazory a teorie. :-)

Coco's corner

Onedlho hlavnu dialnicu c.1 a Pacificku stranu opustame a mierime na vychodne pobrezie, aspon uvidime zasa nejake dalsie kuty Bajy. Cast cesty je opat prasna, neasfaltova. Ale aj tak vraj bol tento usek v pohode a dalo sa na nom ist pomerne rychlo, este pred pol rokom, ked tu Gordon isiel naposledy. Na nase nemile prekvapenie teraz cestu opravuju, co ma za nasledok, ze je teraz cela rozbita a o nejakej rychej jazde nemoze byt ani reci. Je to az neuveritelne, co dokazu s takou cestou spravit tazke stavebne vozidla. Najneprijemnejsim fenomenom je tzv. “valchovacka” - ked sa na ceste spravia akesi “vlny” a vyzera to ako valcha. Extra neprijemna vec ako pre bicykel, tak aj pre auto.

Ale narazame na jednu z “atrakcii” Bajy, o ktorej uz sme sa niekolkokrat dopoculi, ale nikdy nam nenapadlo, ze sa tam aj pozrieme – tzv. Coco's Corner. Maly bar uprostred nicoho, ktory to dotiahol tak vysoko, ze ho najdete vyznaceny dokonca aj na mape Bajy. Majitelom a vacsinou asi aj jedinym zamestnancom v jednej osobe je chlapik, ktory nema nohy. Miesto je vyhlasene (hlavne v motorkarskych kruhoch) ale hlavne tym, ze chlapik tam ma velku zbierku spodneho pradla, co mu doniesli navstevnici. Tak teda ze sa pojdeme pozriet, ked uz sme tu. Miesto je naozaj ovesane roznymi kusmi (vacsinou damskeho) spodneho pradla, ale aj roznymi inymi blbostami od vymyslu sveta. Davame si pivo a Coco si nas zapisuje do svojej knihy navstevnikov, ku kazdemu si tam vlastnorucne nakresli dopravny prosrtiedok, na ktorom dany navstevnik prisiel (ked sme mu povedali, ze my vlastne cestujeme na bicykli, ukazal nam zapisky od inych cyklistov, co sa tu zastavili, bolo ich tu pomerne dost, vacsina na ceste z Aljasky do Patagonie ci naopak...). Chce po nas, aby sme mu do knihy nieco napisali, ale presne nam prideluje pocet riadkov a nesmie byt ani kusok miesta volneho (preto je cela kniha pokreslena roznymi, niektorymi velmi zvlastnymi, obrazkami). Naspat v aute sme sa potom zhodli, ze z toho cloveka a z celeho toho miesta isla velmi podivna atmofera... Priklaname sa k nazoru niekoho, kto nam Coco's corner spominal davnesie – ze tam bol, ale urcite tam nepojde znova.

A potom, pravdepodobne pod vplyvom tej podivnej energie toho miesta a na zaklade nedorozumenia, kto plati za pivo, nam Gordon povedal, ze by sme sa mali nad sebou zamysliet, lebo od ludi len berieme a nedavame nic naspat (alebo len malo) a ze na svojej ceste vlastne vacsinou len vyuzivame dobrotu ludi. Ked som mu oponovala, ze sa nikoho o nic neziadame, ludia nam sami ponukaju pomoc, Gordon mi odvetil, ze ked vieme, ze to nemame ako oplatit, nemame to prijat. Cely tento rozhovor nas velmi prekvapil, hlavne ked doteraz bolo vsetko v pohode, Gordon nevyzeral, ze by sme ho nejak obtazovali a to, ako nam pomahal bolo jeho rozhodnutie. A dost nas to rozladilo, cely vecer sa potom citim mizerne. Ale ocenovala som Gordonovu uprimnost. Neskor sa mi to rozlezalo v hlave a dosla som k tomu, co som si myslela aj predtym: vsetci sme prepojeni a vsetko sa nam vrati a ak aj nemam teraz ako zaplatit naspat, nabuduce ja zasa pomozem niekomu dalsiemu a ten potom niekomu dalsiemu a tak sa kruh uzavrie. A tomu, kto pomohol nam, sa to tiez vrati, zasa z inej strany. Aky by malo zmysel povedat nie na nieco, co mi pride vhod, cize vlastne klamat? Hlavne ak to bolo rozhodnutie toho cloveka spravit dnes dobry skutok, preco by som mu to mala takto prekazit? Aky by malo zmysel takto prerusovat kruh dobroty a pozitivnej energie? Ved prave to je to krasne na tejto nasej ceste, ze tomuto pozitivnemu hnutiu vzajomnej dovery a nezistnej pomoci takto napomahame a verime, ze sa bude sirit dalej a dalej...

Nasa tretia noc v hoteli

Vychodne pobrezie zdaleka nie je take pekne, ako zapadne. Vlastne miestami nie je pekne vobec. Je to tu velmi vyprahnute a miestami nerastie vobec nic, ziadne kaktusy, stromy, nic, mozno az na par trsov suchej travy a zakrslych krickov medzi vsadepritomnymi kamenmi. Ziadne malebne plaze, akurat hole kameniste plane, obcas s nejakym tym, vacsinou nie velmi estetickym, mexickym osidlenim. Ale kazdu chvilu reklama na pozemok priamo pri mori, ktory je na predaj... Vraj lacno. No to verim, ale tu by som nechcela byvat hadam ani zadarmo :-). Ale aspon vidime dalsi typ puste – nazvala by som ho kamenna pust obkolesena starymi vulkanmi. Zaujimave su aj male ostrovy, totiz vlastne obrovske balvany v mori, niektore z nich ziarivo biele od vtacieho trusu.

Mesto San Felipe je tiez jednou z uvadzanych turistickych destinacii na Baje, nevyzera vsak, ze by na nom bolo nieco extra zaujimave. A co je najhorsie, v jeho okoli nie su ziadne plaze ani ine miesta vhodne na kempovanie, same sukromne pozemky (darmo, blizime sa k hranici s USA)... Takze nakoniec nam neostava, nez si zaplatit noc v hoteli. Gordon chcel ist do hotela tak ci tak, lebo si chcel dat sprchu pred zajtrajsim prechodom hranice. Hovori, ze je treba vyzerat cisto a tak minimalizovat dovody, aby nas chceli nejako velmi “prevetravat” na hranici, ako podozrive osoby snaziace sa dostat do USA. Gordon uz tu ma jeden hotel osvedceny, ktory berie aj psov, tak ideme na istotu. Stoji 40 dolarov, to nie je az take hrozne, hadam si to este mozme dovolit :-). Toto je, prosim pekne, nasa tretia noc v hoteli od zaciatku tejto cesty (a len druha nami platena, za jednu platil SaraJanin stryko, ako sa to zda byt uz davno).

Vecerna prechadzka po plazi, Gordonove fenky sa usilovne snazia vykopavat zahadne zviera, ktore robi v piesku diery, z ktorych unikaju bublinky. Zeby kraby? Alebo nejake plazove cervy? Tato zahada zostava nevyriesena - aj ked sa fenky snazili co im labky stacili, zahadny tvor sa zahrabaval hlbsie a hlbsie a kedze je zjavne zahrabavanie sa do piesku jednou z jeho hlavnych zivotnych cinnosti, vzdy sa mu podarilo nepozorovane zahrabat este hlbsie.

Je piatok vecer, takze v meste to zije, vsade znie hudba, dievcata v minisukniach a s vyraznym piatkovecernym make-upom a mladi caballeros (dzentlmeni) sa prechadzaju ulicami a na kazdom rohu postava skupinka hudobnikov mariachi s ich tradicnymi nastrojmi – gytara, harmonika, velka truba, bubny, hlasivky. Ak sa im zda, ze su v okoli potencionalni posluchaci, tak spustia “tu nasu”. Dufaju, ze dostanu nieco do klobuka ci do vrecka, ale hlavne, ze sa niekomu zapacia natolko, ze si ich pozve k sebe domov na svoju party, party bez hudby by predsa nebola party, totiz fiesta :-).

Osprchovani (hadam dostatocne pre hladky prechod hranicou :-)), prepiname medzi roznymi stupnami klimtizacie, chvilami je tu prilis teplo, potom zasa prilis zima. Stale rozladeni z onoho rozhovoru s Gordonom a nervozni pred zajtrajsim prechodom hranice... Preco nas tie hranice vzdy tak znevorznuju? Citim sa skoro, ako keby som zajtra mala ist na skusku alebo co... Az budem velka, tak zrusim hranice! ;-)

To be continued...

Kapitola 5. Rastlinstvo a zivocisstvo na susi v Cabo Pulmo

Rastliny

Baja California je vyznamne miesto s mnozstvom endemitov (pre tych, co nevedia: endemit = druh, ktory sa vyskytuje iba na jednom mieste, nikde inde), najma medzi rastlinami. V Cabo Pulme a okoli sa podla nedavnej studie vraj naslo 406 roznych druhov rastlin. To mi pride na pust celkom slusne :-). Nie je to tu take zelene, ako sme zvyknuti, ziadna trava a stromy a kriky maju len male alebo v tejto casti roka ziadne listy. Ale inak je tu dost bujna vegetacia. Kopce su porastene nizkymi stromcekmi a krickami, pomedzi to rastu kaktusy – prave zacali kvitnut, su to tie, co kvety otvaraju iba v noci, opeluju ich asi netopiere (a mravce, kedze ich po tych kvetoch tolko lozi). Niektore kaktusy, ako sme si zistili, maju jedle plody – o com miestni nemaju ani potuchy. Jediny kaktus, o ktorom vedia aj miestni, ze je jedly, je opuncia - ale nemyslim, ze by ho velmi jedli. My sme opuncie vyskusali raz, ked Gris doviezla varku opuncii na stavbu. Je to piplacka zbavit listy tych neprijemnych malych trnikov a potom som ich vyberala z ruk este asi tri dni. Ale chutili nam, mali sme ich v prazenici a na obed oprazene s dalsou zeleinou a so zemiakmi. Su take troska mazlave, ale stavnate a troska kyselkave. Zit na pusti a naucit sa grif, ako ich zbavovat tych trnikov rychlejsie, tak ich urcite zaradim do svojho jedalnicka.

Priamo v dedine rastu aj palmy, neviem, do akej miery tam rastu same od seba alebo su vysadene, ale predpokladam, ze tu byvala oaza, inak by sa tu ludia asi neusadili, takze asi su povodne. Ze ma skoro vseto trne, na to uz sme si zvykli. Ale nasa najneoblubenejsia rastlina je jedna taka tahava prizemna, na pohlad nicim velmi zaujimava, pravdepodobne nejaky druh travy, rastie v piesku a padaju z nej male “gulicky”, z ktorych idu na vsetky strany dlhe trne, samozrejme zakoncene protihacikom, aby bola este vacsia sranda. Takze s vynimkou plaze tu neodporucam chodit v piesku naboso, je to velmi neprijemne (najhorsie je, ze tie male pichlave svine su v tom piesku zahrabane, takze nie su vobec vidno, clovek si tam kludne stupne v domienke, ze to je bezpecne a hned ma v nohe bolestivy bodak, ktoreho vytiahnutie je este bolestivejsie.) Neraz nam zneprijemnovali stanovanie.

Tesime sa na september, obdobie dazdov, po ktorych sa to tu zrazu zazelena doslova cez noc. Povodne sme si mysleli, ze to su jedine dve obdobia, ktore tu maju – vyprahnute takmer celorocne a podazdove zelene. Preto nam prislo celkom vtipne, ked sa chystali oslavy jari (Festival de Primavera), na prvy jarny den. Mysleli sme si, ze to je len dalsi dovod na fiestu (Mexicania velmi radi oslavuju, kazdu chvilu je tu nejaka fiesta). Ake bolo nase prekvapenie, ked kalendarovo presne na den sem jar naozaj dorazila! Prizemne rastlinky zakvitli malymi kvietkami, stromy a kriky (napr. ten hned pri nasom stane – vtedy sme este stanovali na plazi) tiez zrazu zacali kvitnut. Tu na pusti treba byt pozornejsi pozorovatel, vacsina kvietkov je malicka, takze si ich clovek nevsimne tak na prvy pohlad, ako je tomu na jar u nas. Ale o to viac si kazdy novy kvietok, ktory si vsimneme, vazime. Ovela ocividnejsou jarnou zmenou bolo, ze sa zrazu zo dna na den objavilo mnozstvo vtakov a pust, dovtedy pomerne ticha (“najukecanejsimi” zvieratkami boli gekony :-)), je zrazu plna vtacieho cvirikania, hrkutania, kvilenia, piskania, “chichotania”, klopania…

Vtaky

Z tych, ktore tu boli aj v zime, su najvyraznejsie asi supy. Tych je tu naozaj dost, kedze, ako sme uz cestou sem zistili, uz sa zdaleka nespecializuju len na zvieracie mrtvoly, novym bohatym zdrojom potravy su im odpadky. A kedze Mexicania si s odpadom hlavu nelamu a nevadi im zit “na skladke”, vsade su tu bohate zdroje potravy. A ako sme zistili pocas stanovania na plazi – “pochutkou” su im aj exkrementy. Chodili sme vzdy za jednu pieskovu dunu a vsetko si po sebe zahrabali. Jedneho rana som s prekvapenim zistila, ze vsetko je rozhrabame, toaletne papiere sa valaju vsade naokolo, ale nic ine neostalo. Od tej doby sa “cistiaca cata” postarala o nase produkty kazdy den a my sme sa naucili zahrabavat toaletne papiere zvlast, aby sa potom vsade nevalali. (Tu na pusti sa take toaletne papiere valaju bezo zmeny veeeelmi dlho, kedze tu nie je voda potrebna na ich rozklad.) Cez den supi casto spolu kruzia vo vzdusnych viroch a rozletia sa do okolia, na noc sa vsak zasa stretnu na svojom nocovisku – nocuju pospolu vacsinou na palmach alebo na velkych kaktusoch. Dobre to vyzera rano, ked si pred tym, ako sa rozletia do sveta, nahrievaju kridla na slnku alebo co, je to super pohlad na supi sediace pospolu na kaktusoch s roztiahnutymi kridlami a natacajucimi sa na slnko. A pri stanovani na plazi, kusok od jedneho takeho, supmi velmi oblubeneho, kaktusu, sme sa o tychto vtakoch, o ktorych vela ludi tvrdi, ze su odporni, nam su vsak sympaticki - nielen preto, ze sup (teda supica, vola sa Supika :-)) je nas plysovy maskot, ktory so mnou cestuje na bicykli - dozvedeli dalsi, do tej doby pre nas netuseny poznatok – a sice, ze supi aj kychaju! :-D Ano, citate spravne, kychaju, videli sme to na vlastne oci a poculi na vlastne usi (znie to troska ako ked kycha macka :-D).

Stalymi lovcami na mori su pelikany, rybare, cajky (aj ked tych je tu prekvapivo malo), fregaty. Z dravcov su to krsiaky a karakary – zatial najexotickejsie vyzerajuci dravec, akeho sme na nasej ceste stretli. A nechybaju ani sovy, skoro kazdu noc nam tu skrieka pravdepodobne nejaka plamienka (aspon podla skrekotu to tak znie) a obcas pocut aj ine sovie hukanie, sudiac podla podobnosti zvukov asi nieco kuvikovite, ale to je iba nasa domnienka. Iste je iba to, ze je to sova :-). Asi dvakrat sme uz aj zahliadli nejaku sovu preletiet. A ked uz som pri tych nocnych vtakoch, tak kazdu noc tu lelkuju lelky.

Je tu vela druhov hrdliciek, niektore vyzeraju skoro ako tie nase (az na to, ze maju modru skvrnu okolo oranzoveho oka), niektore su vsak dost rozdielne a to hlavne vo velkosti – zije tu jeden druh prizemnych hrdliciek (prizemnych preto, ze vacsinou behaju po zemi a pomerne malo lietaju), ktore su male asi ako nase vrabce. Ked uz hovorime o vrabcoch – stale na Slovensku ubudaju? Ak by ste mali pocit, ze u nas uz ich skoro nevidite, tak pridte do Ameriky, tu ich je kopec a maju s nimi velke problemy, lebo vytlacaju povodne druhy vrabcov (ktorych je tu ovela viac, nez u nas). V mexickych mestach vraj maju krdle nasich vrabcov domovych (asi nieco ako su v europskych mestach holuby). V Cabo Pulme sa im tiez velmi paci, specialne u Daniho a Gris. Mysleli ste si, ze mate radi vtaciky a krmite ich? Tak vedzte, ze Vasa laska k vtacikom (a inym zvieratkam, ako su mysi, svabi a pod.) nie je nic oproti tej Grisinej. Nieco sa nedojedlo? (velmi bezny jav). Nevadi, nechame to v hrnci / tanieri, na sporaku alebo na stole (aby ste rozumeli, letna kuchynka a jedalensky stol su vonku, pod palmovym pristreskom, v privese je teraz neznesitelne teplo uz aj bez toho, ze tam clovek vari – co ale v poslednych dnoch musime znasat, kedze vonku dosiel plyn..) a tak to tam bude az pokym nebude nutne to umyt, lebo uz nebude ziadny iny prazdnejsi ci cistejsi hrniec ci tanier. Tortilly stare viac ako den? Nejest. Upratat niekam? V ziadnom pripade, najlepsie je nechat ich rovno na stole. Supky a zvysky zeleniny ci odpadky? Dat do kosa? V ziadnom pripade, ten je daleko (vzdialeny asi dva metre), ved na stol sa este zmestia… Takze si viete predstavit, ze takato kuchynka je pre vrabcov ako raj, skacu nam po stole, po sporaku, po riadoch a napchavaju sa a vobec im nevadi ani ze sa na nich pozerame :-).

Ci ste na Slovensku alebo v Cabo Pulme, svitanie je “najhlucnejsia” cast dna aj tu. Vtaci orchester zlozeny z hlasov nam znamych aj neznamych. Strnadkovite, vlhovite, drozdovite, kardinali cerveni (uplne ti isti, co boli v Ohiu, v Ohiu je to ich “State Bird”), kolibrici (aj ked ich uz nevidame tak casto, ako predtym), krkavce… Z “behavcov” su to jariabky s takou srandovnou ciernou chocholkou na hlave (v anglictine quills alebo tak nejak) a “cestny bezec” (v anglictine sa vola Roadrunner, neviem jeho slovenske meno).

A osobitny odsek este venujem datlom. Tie totiz jednoznacne vedu v sutazi o najhlucnejsie vtaky Cabo Pulma. Myslim, ze su to asi najbeznejsie vtaky tu (viac uz je iba vrabcov a supov) – aj ked mozno sa mylim, mozno ich je tu len zopar a tento dojem vytvaraju len tym, aki su hlucni a napadni. Maju velmi prenikavy kriklavy hlas, najradsej priletia priamo k pribytku, sadnu si na nejake vyvysene miesto a spustia ten svoj krik. V ktorukolvek dennu dobu. Potom maju ale este jednu zalubu a na tu sa myslim specializuju len skoro rano: namiesto do dreva klopu do strechy plechoveho privesu. Za tie roky uz predsa museli zistit, ze v plechu ziadne chutne cervicky nenajdu a osobne si myslim, ze mlatit zobakom do tvrdeho plechu ani nemoze byt velmi prijemne, takze zatial jedine vysvetlenie tohto ich pocinania, ktore nam napadlo je to, ze to robia naschval, z cistej roztopase a nedostatku inej cinnosti a hlavne sa vyzivaju v skodoradosti. Niet spolahlivejsieho budicka, ako ked Vam hned pri posteli zacne nieco mlatit do plechu sialenou rychlostou, vyborne to rezonuje a znie to, ako keby niekto strielal zo samopalu a to doslovne! Vzdy mi napadne citacia z jednej knizky, ktorej autorom bol osetrovatel v zoo: “Zvieratka su tu pre radost!” :-).

Cicavce

Vraj tu ziju pumy, rysy, kojoty, akesi miestne jelene a antilopy… ale ziadneho z tychto vacsich cicavcov sme tu este nevideli (teraz pisem o divo zijucich, kone a kravy, ktore sa tu prechadzaju kde sa im zachce, takze ich mozte stretnut v pusti kdekolvek, neratam). Mensie “cicune” su viditelnejsie, zajace s dlhotanskymi usami a cipmankov vidime okolo nasho privesu denne. Zajace iba ako bezia po ceste z kricka do kricka, cipmankovia si tu skacu po konaroch a po kaktusoch a ohryzkavaju co im pride pod labku a pod papulku v tesnej blizkoskosti nasho obydlia, ale az sem k nam nechodia. S kym tu vsak nas pribytok priamo zdielame, su mysi a potkany. Predchadzajuci obyvatelia im vytvorili idealne podmienky tym bordelom, aky tu nechali, takze ked sme prisli a zacali to tu upratovat, tak sme nasli mysacie hniezdo skoro v kazdej skrinke. Povodny zamer vsetko to tu vycistit sme coskoro vzdali, kedze by to aj tak bolo zbytocne a tak teraz vacsinu skriniek a suflikov uz vobec neotvarame, kazdy z nas ma len jednu, ktora je mysotesna, kde mame vsetky svoje veci, (viac toho aj tak nemame) a jedlo je zavrete v mysotesnom chladiacom boxe na jedlo. Clovek si musi zvyknut, ze co nechce, aby bolo poslapane a pokadene, pripadne okostovane, musi byt schovane. A tak si tu s tymi chlpatymi potvurkami celkom nazivame. Potkan byva pod privesom a vacsinou sa nam neukazuje – kde byva sme vlastne zistili az vtedy, ked si prisiel zobrat supku od bananu, co nam spadla na zem a mysky nam obcas prebehnu popod nohy (raz uz mi prebehla aj cez nohu), spod skrine pod gauc a naopak. Su srandovne, kedze to nie su len take nase obycajne mysi, ale su to v anglictine “Cangaroo mouse”, cize okrem behania aj skacu. A maju dlhotansky chvost, zakonceny chlpatym brmbolcom.

Pomerne pocetnou skupinou miestnych cicavcov su netopiere, tych tu vecer lieta celkom dost. Jednu dobu nas jeden usaty netopier (asi nejaky druh uchaca, rod Plecotus) chodieval pravidelne navstivit do domu, ktory staviame :-)).

Plazy

Tie su tu velmi pocetnou a roznorodou skupinou. Tolko jasteric, tolkych roznych tvarov, velkosti (niektore su naozaj velke, ked sme ich videli prvykrat, tak sme si neboli isti, ci to bol leguan alebo jasterica) a farieb (hnede, cierne, pieskove, modre, cervene, bodkovane, s farebnym bruchom, pasikate… co si len vymyslite :-)), som este nikde nevidela. Behaju si kade tade, najradsej ich pozorujem, ako jedia mravce - taka miestna jasterica to ma vlastne velmi jednoduche, len sa postavi do mravcej cesticky, ktore su tu skoro vsade a potom uz iba robi “kliky” (naozaj to tak vyzera) a zobka si mravceky :-). Behaju neuveritelnou rychlostou, obcas to vyzera, ako keby sa ani nedotykali zeme a len tak levitovali. Ale vzhladom k tomu, aka je tu zem horuca, ked je tak spravne vyhriata od slnka, tak sa ani necudujem, keby trocha spomalili, tak si asi oskvaria nozicky.

Velmi pocetne su gekony. Ziju tu v kazdom ludskom pribytku, cez den sa vacsinou schovavaju v skarach a strbinach a v noci vyliezaju a miestni ich nazyvaju “kissing gecko”, lebo vydavaju take zvuky, co trocha pripominaju hlasne bozkavanie. (Ked sme sem prisli, tak prvu noc, ked sme spali vnutri, tak som sa celu noc cudovala, co su to za zvuky, ci je to nejaky cvrcek ci cikada, ci vtak, ani na jedno z toho mi to velmi nesedelo, ale nevedela som si predstavit, co by to ineho mohlo byt, skratka velka zahada. Ze je to gekon mi naozaj nenapadlo :-)). Gekoni su sympataci a vsetci ich maju radi, lebo lovia v dome hmyz. Parkrat sme ich videli priamo v akcii, ako ulovili napr. nocneho motyla, to muselo byt pre nich slusne susto. A boli sme svedkom aj toho, ako gekon ulovil modlivku, ktora bola asi rovnako velka ako on sam (bola to taka celkom sympaticka modlivka, mala cervene oci – inu cervenooku sme tu zatial nevideli – a kazdy vecer nam sem priletela. Tak sme sa rozhodli, ze to bude nase domace zvieratko a dali sme jej meno Elvira. Dlho si vsak svoje meno neuzila, hned na druhy den ju potom ulovil gekon. Prirodne zakony potravneho retazca su neuprosne).

Dalsimi zo skupiny exotickych plazov su leguany. Ked sme videli velkeho leguana prvykrat, ako sa vyhrieval na kamennom muriku, tak prve, co mi napadlo, bolo “aha, niekomu utiekol z terarka leguan”. Az po chvili mi doslo, ze tieto zvieratka, ktore som doteraz poznala iba za sklom terarka, si tu volne ziju. Musim povedat, ze takto volne su ovela zabavnejsie a pohyblivejsie, nez v terarku, kde vacsinou vyzeraju ako sochy. Velmi obratne sa vedia schovat do spary medzi kamenmi, ked sa k nim clovek priblizi. Najradsej mam ale pohlad, ked sa vyhrievaju na velkych kaktusoch. Kusok od nasho privesu je jeden taky velky kaktus, ktory, ako sme neskor zistili, nie je len ich oblubene miesto na slnenie sa, ale aj ich dom. Kaktus je prevrtany dierami (asi od datlov) a v nich si byvaju leguany. Minimalne traja. Je to super pohlad na leguaniu hlavu vykukujucu z diery v kaktuse :-).

No a hadam Vas ani neprekvapi, ze hadov je tu tiez ako hadov. So zopar druhmi uz sme mali tu cest sa stretnut. Vacsina je neskodna, teda ak neratame, ze Vas moze postriekat smradlavou tekutinou, aj tunajsie uzovky maju tieto zvyky. Ziju tu vsak aj jedovate exemplare, ako napriklad vretenice a strkace (toho sme tu zatial videli len raz).

Obojzivelniky

Tych sme tu zatial vela nevideli, teda ani sme necakali, ze by tu nejake boli, ake bolo nase prekvapenie, ked sme z hromady ilu na stavbu zrazu vyhrabali zabu (nejaku ropusku). Vyhrabali sme ju potom este asi trikrat, ci to bola vzdy ta ista, alebo ich tu bolo tolko, tazko povedat. Vraj tu zije aj jeden druh rosnicky, ale zatial sme nemali tu cest sa s nou stretnut.

Hmyz

Hned aj viem, kym tuto podkapitolku zacnem, kedze ma tu rozculuju, ako mi stale lozia po nohach - mravce. Este nikde som nevidela tolko mravcov ako tu. Mravcie kolonie a “dialnice” su tu doslova vsade. Spominam si, kedysi na zaciatku, ked som pri naberani ilu na stavbu rozkopla mravcie hniezdo, tak mi to bolo luto a ospravedlnovala som sa im. To sa ale zmenilo, dnes uz viem, ze takychto hniezd je tu viac nez dost, takze sa ich prave naopak snazime zbavit. Hlavne tych, co sa nam nastahovali do domu. Tym, ako bol zo zaciatku stavany s nevhodnou zmesou, ktora velmi popukala, tu maju uplne idealne podmienky na byvanie, tie steny musia byt zvnutra uplne prelezene. Takze im stale zapchavame dalsie a dalsie diery, ale je to ako boj s veternymi mlynmi. Ziju tu mravce roznych farieb a velkosti, najneprijemnejsie su, co Vas asi neprekvapi, male cervene, ktore stipu ako dive, beda tomu, kto sa im v sandaloch postavi do dialnice! Najhorsie vsak bolo, ked nam naliezli do jedla a skrinky s vecami (prave tie spominane male cervene). To sme stravili cely vecer a rano snahou vsetko odmravcovat a potom zalepovanim vsetkych dier, ktorymi prichadzali. Zistili sme, ze na zabezpecenie jedla pred mravcami zdaleka nestaci dat ho do igelitoveho sacku, kedze ten svojimi kusadlami hravo prekusu. Dani a Gris spali par noci v stane (kedze vnutri v ich privese uz je neznesitelne teplo), teraz uz sa ale zasa potia v privese, kedze v stane mali problem s mravcami. Tie potvory sa prekusali cez podlahu stanu dovnutra. Pre nas by to mozno bol dovod nejako sa s tym popasovat a vymysliet to nejak inak, pre miestnych je to dovod sa kazde rano stazovat, ako im bolo v noci neznesitelne teplo.

Mravce vsak este nie su najnicivejsie male potvorky. Tymi su termity. V palmovom pristresku pred nasim privesom ich je priamo pocut, ako si hryzkaju a kazdy den mozme zametat nove kopky drevenych “granuliek” – termitich “hovienok”. Dufame, ze nam ten pristresok, kym odideme, nespadne na hlavu. Co je vsak este horsie, nejdu len na drevo, ale aj na slamu v stenach hlineneho domu (teda predpokladame, ze v tej slame boli uz predtym a teda sme ich priamo zamiesali do zmesi). Takze, kedze miestni sa, ako s nicim, ani so slubovanym chemickym utokom na termitov, prilis neponahlaju, postupne chodbickuju hlinene steny, zvnutra aj zvonka. Teda aby som to dala na pravu mieru: zatial ich mame na dvoch miestach a dom nam na hlavu este nepada, ani neviem, ci mozu jeho statiku nejak ohrozit a ak hej, tak kolko rokov by to trvalo. Zatial su hlavne estetickym problemom, kedze aj chodbicky, ktore im zburame si opakovane vytvaraju znova a znova na povrchu steny. Tiez troska zmenili nas pohlad na mravce v dome, kedze, ako sme zistili, mravce su ich uhlavni nepriatelia. Takze sa v poslednych dnoch z casu na cas zabavame rozputavanim a pozorovanim mravco-termitich vojen a dufame, ze tento biologicky boj zaberie (zatial vyzera, ze by to mohlo fungovat) :-).

Velmi pocetne su muchy, ktore su tu extremne neodbytne a takmer sa nedaju odohnat. Neprakticke je najma to, ze stale sadaju na jedlo, vsetko treba zakryvat (co domaci velmi neriesia). A akonahle sa zotmie, tak zo spar a dier vylezu svabi a je ich vsade plno. Domaci ich samozrejme zabijaju, len co ich zbadaju, ale zaroven im vo svojich pribytkoch plnych neporiadku a zvyskov jedla vytvaraju idealne podmienky, takze je ich tu tolko, ze ich tazko mozu vsetkych pozabijat, aj keby si tym zodrali celu podrazku (ta vacsinou byva hlavna protisvabova zbran). Sranda bola, ked sa jeden svab dostal do jednej z flias na velrybe. Zatial co my sme navrhovali pockat do vecera, kedy urcite vylezie von a potom upchat dieru, cez ktoru tam vliezol, Gris to pomyslenie, ze by tam ostal cely den, nezniesla a radsej spravila dieru do steny, aby ho mohla vysparat von. Teraz je v tej flasi namiesto svaba, ktory by skor si neskor urcite vyliezol, hruda hliny, ktora odtial nevylezie a dostat von sa tiez neda.

Mokru hlinu na stavbu nam chodia kradnut osy, ktore ju potom pouzivaju na stavanie hlinenych komorok, do ktorych zavru cvrcka alebo nieco podobne, do ktoreho nakladli vajicko a ten potom bude sluzit larve ako zasobaren jedla az kym nevyrastie na osu a neprekuse sa z komorky von. Pri ich pozorovani sme pochopili, odkial ludia okopirovali stavbu hlineneho domu, tie osy na tie svoje komorky dokonca davaju aj omietku. Zaujimavu strategiu ma miestny druh srsna. Je cely cierny a leskly, s oranzovymi kridlami a obrovsky. Vsetci pred nim utekaju, vraj jeho ustipnutie velmi boli – co je ale podla mna hlavne davova psychoza, podobne, ako nase srsne, (ktorych som sa ako mala strasne bala, lebo mi ktosi povedal, ze ked ma stipne srsen, tak mozem aj zomriet), vobec nie su agresivne. Tie rozmnozovanie riesia zasa tak, ze svoje vajicka kladu pre zmenu do tela tarantuly. Miestne vcely vyzeraju rovnako ako nase a chodia nam na vodu do nasej sprchy.

Aj motylov je tu celkom dost, hlavne tych nocnych, niektore su riadne velke. Okrem nich nam v noci okolo lampy lietaju chrusty, bzdochy (smrdia uplne rovnako, ako tie nase), male cierne chrobaky a obcas prileti modlivka. Z chrobakov je asi najbeznejsi taky cierny, bystruskoviteho typu, ktory vylieza hlavne v noci a zahrabava sa do piesku. O to, aby nebolo ani chvilku ticho, sa staraju aj cvrcky a cikady, niektore vydavaju velmi prenikave zvuky. Najpodivnejsi je jeden, co znie uplne umelo, tak kovovo, Piatok to prirovnal k niecomu takemu, ako ked piska lozisko. Ked je prilis blizko, tak je to naozaj neprijemny zvuk. A ked hovorime o neprijemnych zvukoch, tak to zname pisklave bzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz pri uchu, ked sa clovek snazi zaspat, je bezne aj tu v pusti (teda v pusti asi nie, ale v usadlosti ludi, co maju kade tade otvorene nadoby s vodou). Este, ze mame nad postelou moskytierovy baldachyn. Ale nie je to nic hrozne, komarova sezona vraj bude v septembri, po dazdoch.

Pavuky a skorpiony

Pavukom sa tu dari (bodaj by nie, ked je tu tolko much :-)). Nas hlineny dom plny roznych vyklenkov je tiez ich oblubenym miestom na stavanie pavucin. Opat su tu exemplare najroznejsiach farieb, velkosti a tvarov (vid fotky). Ked sme este stanovali na plazi, tak kusok od nas mala svoju pavucinu cierna vdova, dali sme jej meno Tekla. Zistili sme, ze cierne vdovy nie su velmi stahovave, zdrzovala sa stale iba na svojej pavucine a vacsinou zalezena v diere stromu, na ktorom ju mala postavenu. Ako som uz spomenula, ziju tu aj tarantuly, zatial sme mali tu cest len raz, ked taka jedna mala nas prisla vecer navstivit k nasmu privesu. Nikdy som si doteraz neuvedomila, ze aj pavukom svietia oci, ked na ne zasvietite baterkou. Ked sa potme vraciame na bicykli do nasho privesu, tak nam lemuju cestu svetielka pavucich oci :-).

Gris, ked zbada akehokolvek pavuka, tak ho hned zabija so slovami “ araña muy mala” alebo “muy peligrosa” (velmi zly alebo velmi nebezpecny pavuk). Podla toho, co sme si my zistili, jedinym pre cloveka naozaj nebezpecnym druhom je tu cierna vdova.

So skorpionmi je to tu dost v pohode, nie je ich tu zdaleka tolko, ako sme cakali. Obcas niekde narazime na takeho maleho, miestni ich volaju Alacran a nie su zdaleka take nebezpecne, ako ine skorpiony. Ich ustipnutie je vraj ako od osy. Na “ozajstne” skorpiony sme tu este nenarazili, neviem, ci sa tu vobec vyskytuju.

Kapitola 3. Poveternostne podmienky, časť 1.

Pokracujuc v tematike minulej kapitoly musim povedat, ze ak by som mala byvat na mieste s takymito poveternostnymi podmienkami, tak jedine v hlinenom dome. Myslim, ze je to jediny dom v Cabo Pulmo, v ktorom pre nasinca nie je problem vydrzat cely den v miestnom lete. Ked sme sem prisli, zaciatkom februara, tak akurat koncila zima. Pojmom zima tu oznacujem nazov rocneho obdobia, nie vyjadrenie teploty. Pre kamarata z Irska, co sem prisiel na par mesiacov dobrovolnicit, ktory prisiel na konci januara bola miestna “zima” teplejsia ako ich najteplejsie leto doma v Irsku :-D Pre nas to bolo ako koniec jari / zaciatok leta. Cize cez den v kratkom tricku, v kratasoch, sandaloch, vecer sa zisli dlhe gate a jedno tricko s dlhym rukavom (vo velmi ojedinelych pripadoch lahky sveter). Pre miestnych sa cez den dalo vydrzat v kratkom tricku, vacsinonu vsak nie v kratkych gatiach, ale vecer, obzvlast ak fukalo, vytahovali presivane bundy :-D. Od tej doby sa pomalicky otepluje a otepluje a otepluje… Teraz, na konci maja celkom bezne cez den 39°C. Ked miestnym povieme, ze to je u nas uplne maximovate maximum, ktore ak pride, par dni za leto, tak ludia odpadavaju od horucavy a pod., tak sa iba cuduju, tu to predsa este nic nie je. Preto je prave teraz ten cas, kedy vela Usinakov*, ktori tu travia zimu, mieria spat do USINA. A vela z nich, ked sa dozvie, ze my tu asi budeme travit leto, tak na to zareaguju slovami “vy ste ale odvazni” alebo “vela stastia”. V lete je tu vraj bezna teplota 45 °C, ktora v noci klesa mozno na 35 °C. No, tak uvidime. Bohuzial nemame k dispozicii ziadny teplomer (dost pochybujem, za sa v celej mexickej casti nieco take nachadza. Este tak mozno lekarsky, aj ked ani to si nie som uplne ista…), takze teplotu mozme posudzovat iba pocitovo (ze bolo v poslednych dnoch 39°C vieme preto, ze nam to povedal Dani – straz narodneho parku sleduje predpoved pocasia na internete). Pocas jazdy na bicykli nas sice ofukuje prud vzduchu, takze je to stale lepsie ako ist peso, ale myslim, ze pri 45°C by sme taky vanok, aby nas to trocha ochladilo, ziskali iba pri jazde z prudkeho kopca. Nehovoriac o tom, ze vsetky zastavky by boli velmi neprijemne, kedze pri ceste pustou nie je take jednoduche najst tien stromov, v ktorom by si clovek oddychol, dal obed a pod. Tu sa cez den skryvame v hlinenom dome, v ktorom je po cely den prijemne, tipujeme, ze okolo 25 – 28 °C, viac nie a kedykolvek sa mozme ist schladit do mora.

V poslednej dobe uz su aj noci velmi teple (opat, presnu teplotu neviem, ale cely vecer sedim vonku v satoch na ramienka a spime iba pod plachtou, nase spacaky vyplnene perim maju teraz dovolenku :-)). Dokazom, ze uz su noci naozaj teple je aj to, ze dokonca uz aj Gris, ktora sa predtym stazovala, aka je jej v noci zima, uz vyhlasila, ze v karavane je strasne teplo a s Danim spia vonku v stane (decka nechali spat vnutri v karavane, decka to zvladnu). Ja nechapem, ako mozu v tych svojich betonovych kockach so strechou z vlniteho plechu (v niektorych pripadoch tiez z betonu), vydrzat. O plechovych privesoch uz ani nehovorim (vzdy, ked sme sa v nejakom takom pribytku ocitli pocas dna, bola to uplna pec). Vacsinu casu sice travia vonku, ale stale ho travia dost aj v nutri (napriklad pozerajuc telku – na to sa predsa oplati troska tepla vydrzat, nie?). Ako hovorim, my sme stastni vo svojej hlinenej stavbe so stenami takmer pol metra hrubymi. Cez den prijemne chladia a vecer zasa postupne vyzaruju nahromadene teplo, takze je tam velmi prijemne, aj ked napriklad prideme mokri z mora a vonku je nam chladno. Aj ked to mozno vyzera, ze miestne pocasie musi byt velmi jednotvarne, nie je to pravda, naopak, stale sa meni. Kazdy den trocha ina teplota, stupen oblacnosti, rychlost a smer vetra… Dazd: co to je? Ako som uz spominala, rocny uhrn zrazok je tu 50 mm. Z toho prevazna vacsina spadne v septembri, v “obdobi dazdov” (uz sa na to velmi tesime, uz ked sme bicyklovali cez pust minajuc prazdne vyschnute koryta riek a potokov, tak sme si hovorili, ze by sme to tu radi videli po dazdi… Od ocitych svedkov sme poculi, ze je to ako mavnutie carovneho prutika a vsetko sa zazelena doslova “cez noc”. Ze to je naozaj mozne a pust sa moze naozaj zmenit “cez noc” uz sme videli, ked prisla jar (viac v 5. kapitole). Asi pred tyzdnom sme sa rano zobudili a bolo zamracene ciernymi mracnami (co tu ale nemusi nic znamenat, kolkokrat sme tu uz videli take mraky, ze u nas by z toho bola poriadna burka a tu sa len mraky v priebehu hodiny rozplynuli a zasa bolo jasno), ale tentoraz nam za chvilku zacali na palmovu strechu nad nasou postelou bubnovat kvapky dazda (obcas nejaka spadla aj na nas, kedze ta strecha uz je dost derava). Na miestne pomery to bol uprsany den (na nase pomery obcasny jemny letny dazdik :-)). Ale bolo to vyborne, ta atmosfera, ta vona vlhkej hliny, v hlinenom dome bolo pritmie, pripomenulo mi to atmosferu burok na chalupe… Naozaj uz mi to chyba. Byvat tu, je pre nas skvela skusenost a ma to vela vyhod - napr. raz sme sa s miestnymi bavili o tom, ake su naklady na byvanie na Slovensku. A dostali sme sa k polozke kurenie. A oni sa spytali: “Kurenie? Co to je kurenie?” :-D Alebo si mozu dovolit mat vsetko len tak vonku (aj ked prach, sucho a morsky vzduch zivotnosti veci tiez velmi nepridava, ale vzhladom na to, ze tu si veci velmi nevazia, tak to nikomu nevadi)… Alebo si mozu dovolit nazyvat “domom” kocku poskladanu z betonovych blokov (medzi nimi len tolko cementu, aby na sebe drzali), na nej polozeny vlnity plech, ziadna omietka, ziadne vyplnanie spar, ziadna izolacia, nic. To sa im to stavia hlineny dom s pukajucou (prilis ilovitou) zmesou a vymyslaju obrazce z flias, ked ich netrapi mraz a pod. :-D Ale uz mi chyba nase striedanie rocnych obdobi, poriadna burka a hlavne stromy, zelen, mach… No skratka uz sa tusim aj tesim zasa na Slovensko :-) Ked pisem tieto riadky, tak je akurat vynimocne zamracene rano, opat si uzivam tu atmosferu a to, ze este nie je tak teplo. Vcera (ked toto pisem, tak je streda rano) nam Gris so starostou v hlase oznamila, ze na piatok hlasia velky dazd. No to som teda zvedava :-). Vietor: to je tu vyznamnejsi fenomen. Fuka skoro kazdy den. Najveternejsie mesiace su januar az marec, co sme si aj sami vyskusali, byvali obcas take dni, ze nikto nevychadzal na ulicu, pretoze vietor vsade viril prach. Teraz uz vacsinou tak silne vetry nebyvaju, ale stale fuka skoro kazdy den, vacsinou fuka zo severu, ale niekedy sa vietor otoci a fuka z juhu. Obavanym obdobim je opat september, kedy nielen prsi, ale aj fuka, niekedy sem dofukne hurikan z oceana. Posledny taky fatalny (sila 5) bol v 2006, kedy im vela domov pozhadzovalo, vsetky okna vybilo, velke vlny si odniesli okrem inych veci aj zopar aut a pod. Poculi sme historku od jedneho paru (ona je povodom z Indie, on myslim z USINA), ktori maju dom hned pri plazi, ze vtedy prisli tyzden po hurikane a museli v dome chodit vo vysokych gumakoch, lebo vo vrstve vody a blata boli same crepy. Ako taky hurikan precka mexicka komunita, ktora byva v privesoch a vacsinu veci ma len tak vonku, to si neviem uplne predstavit. Ale pre miestnych to zjavne nie az taka katastrofa. Dani povedal “v pripade hurikanu priviazeme prives obrovskou retazou a ideme k rodine do La Paz.” Iny Mexican to zasa popisal takto: “je to hrozne, clny odplavene, auta odplavene, tyzden bez elektriny, dodavky potravin… ale hlavne ziadny lad = ziadne studene pivo!” Este taka perlicka na zaver: v miestnej skole jednotriedke maju na stene obrazky 4 rocnych obdobi. A vyzeraju na vlas rovnako, ako take obrazky vyzeraju u nas – jar: rozkvitnute kvetinky, leto: slnko a plaz, jesen: strom z opadavajucimi listami, zima: snehove vlocky. Prislo mi to velmi vtipne (alebo smutne, ako nas globalizacia vedie k tomu, aby sme nevedeli, co sa nam deje za domom, ako ked napr. skolkari u nas poznaju zebry a slony, ale nevedia, co zije v lese na Slovensku alebo ked sa ich spytam na ovocne stromy, prve mi povedia pomaranc a banan), kedze slnko a plaz tu maju cely rok, stromy nemaju listy skoro cely rok (zazelenaju sa akurat po dazdi = september = jesen, nie?) a prevazna vacsina (mozno aj vsetci, neviem) miestnych sneh nikdy v zivote...

* obyvatelov United States In North America. Takto sme si ich premenovali, pretoze sa nam nepozdava a nezda sa nam spravodlive voci ostatnym obyvatelom Severnej, Strednej a Juznej Ameriky, ze iba obyvatelom USA sa hovori “Americania”. Taktiez sa nam nezda presny nazov United States of America, keby boli spojene vsetky staty americkeho svetadiela, potom by to bol presny nazov, v tomto pripade nam nazov USINA pride omnoho presnejsi. Podobnost so slovom osina je cisto nahodna (alebo ze by nie? ;-)).

Kapitola 4. More, časť 1.

Ako sa otepluje vzduch, tak sa otepluje aj more. Uz ma velmi prijemnu kupaciu teplotu (asi okolo 25 °C). Uz to nie je ako na zaciatku, ked sme sa museli dlho osmelovat, kym sme vliezli do vody a potom nam po chvilke uz bola zima. Teraz do vody vlezieme ako nic a dovodom vyliezt z vody byva to, ze sa uz stmieva, alebo ze uz mame dost. Pre mna je to splneny sen, moct sa kazdy den kupat (ti, ktori ma niekedy videli vo vode si vedia predstavit, ako sa z toho tesim a ze ziadne z miestnych deti asi vo vode neblbne tolko, ako ja :-D). Uz sa dokonca obcas chodia kupat aj niektori miestni Mexicania (donedavna to byvali iba turisti a my a Ian). Ale zdaleka nie vsetci Mexicania vedia ocenit, kde byvaju. Taka Gris na plaz ani nepachne. (Iba ked k tomu ma nejaky specialny dovod, napr. ze ju susedia zavolaju na volejbal, ale aj to sa radsej odvezie autom, aby nahodou nemusela tych asi 200 metrov prejst peso.) Ked som sa jej pytala, preco sa nechodi kupat (po tom, co sa raz stazovala, ako je jej teplo a ze by si zelala mat na pozemku bazen), tak povedala, ze nemoze, lebo ma problemy s usami. To je dobry dovod nepotapat sa, ale v plavani alebo len tak si lebedeni na plazi a obcas si nechat oceanom omyt nohy jej to predsa nebrani… ale jej to ako vyhovorka staci. No ved je to jej vec, co mi je ale troska luto, ze akoby nechapala, ze niekoho ineho, napr. jej deti to moze bavit. Takze su to vzdy dost boje, ked za nou chalani pridu s tym, ze sa chcu ist kupat do mora: “uz zasa? ved si sa kupal vcera, to chces ist zasa? A co za to, ked Ta pustim? A je to nebezpecne, spali Ta slnko a su tam meduzy…” a pod. Vzdy je vyhodou, ked mozu povedat Gris, ze idu s niekym dospelym, preto su radi, ked mozu ist s nami (tiez to obcas byvaju boje, ale nakoniec si to vzdy vybojuju a idu s nami, alebo za nami dobehnu, ked my uz sme na ceste na plaz). Hlavne, ked nemaju skolu (co je tu dost casto), tak za nami chodia uz od rana, ze ci sa ideme dnes kupat. Vacsinou im povieme, ze neskor, napr. po obede alebo ked dokoncime tuto stenu. Potom sa chodia v asi 15 minutovych intervaloch stale pytat, kolko nam este chyba do jej dokoncenia :-D. Sme zvedavi, o kolko este bude voda teplejsia, poculi sme uz aj nazor, ze v lete je az prilis tepla a ze uz to ani nie je osviezujuce sa v nej kupat. Osobne neverim, ze voda v oceane moze byt taka horuca, ze by nebolo prijemne sa v nej kupat (teraz uz je prijemna, ale stale by sme este zniesli aj teplejsiu) a ochladzujuci ucinok kupania je hlavne ked vylezies z vody, nie? Vyparne teplo spravi svoje, ak ked je hociako teplo. Najvyssia teplota vody, co tu kedy namerali bola 38 °C, co je ale nastastie zriedkave, koraly uz taku vysoku teplotu nezvladaju a odumieraju a niektore ryby su z toho take zblbnute, ze plavaju hore bruchom. A velmi tepla voda nevesti nic dobre ani pre zivot na susi, lebo vacsinou je predzvestou hurikanu. V roku 2006, ked bolo more tak extra teple, tak im tu na niektorych miestach odumrelo 70% koralov. Tak dufame, ze sa to nezopakuje aj tento rok, ked je tak extra teplo. Inak miestny koralovy utes je vraj najrychlejsie sa obnovujuci koralovy utes na svete. A pri tomto procese trocha pomaha aj sprava narodneho parku a jej “koralove zahradnictvo”, na niektorych miestach davaju na dno plastove mriezky, do ktorych “vysadzaju” koraly. Nevyhoda tepleho mora je aj ta, ze su v nej meduzy. Ak fuka zo severu, nie je to ziadny problem, meduzy si plavaju daleko na mori. Ak ale fuka z juhu, tak ich prifukne sem, niekedy je plna plaz vyplavenych malych modro – priesvitnych “balonikov” s modrymi “snurkami” (decka sa zabavaju ich rozslapavanim, pukne to ako ked puknete bublinkovy igelit). Moja prva skusenost s meduzou bola asi pred mesiacom, ked som este netusila, ze tu nejake meduzy su a ako vyzeraju. Plavem si, plavem a zrazu sa mi do niecoho zamotala prava ruka. Myslela som, ze to je rybarsky vlasec, tak som ho isla dat z ruky dole, ked zrazu to zacalo stipat a pozeram, ze su na tej snurke take male modre gulicky. Stipalo to stale viac a ja som nevedela, co to je, co mam robit a ako to dat dole, bolo to lepkave, striast sa to nedalo a nechcela som to chytat (vtedy som este nevedela, ze na dlani, rovnako ako na chodidlach, to neprhli). Nakoniec ma tej galiby sikovne zbavil Piatok pomocou plutvy. Celu pravu ruku som mala ako v ohni, stipalo to ako keby ma naraz postipalo 200 cervenych mravcov a okrem toho som tu ruku strcila do zihlavy :-D. Kedze som netusila, co s tym robit, tak som sa hned isla spytat do najblizsieho snorchel biznisu. Poradili ocot a horucu vodu a ak nemam alergiu, vtedy by som mohla mat vazny problem, tak to je v pohode, akurat to nejaku dobu este bude boliet (lisili sa nazory ako velmi a ako dlho, vacsina vyhliadok nevyzerala velmi ruzovo, ale bolo zjavne, ze je to prudko individualne.) Ukazalo sa, ze ja zvladam meduzie poprhlenie celkom dobre, do vecera to este stipalo, na druhy den svrbelo a potom uz nic, uz som len sledovala, ako postupne blednu cervene bodky (vyzeralo to, akoby som mala okolo celej pravej ruky omotany naramok z cervenych goralok :-D). Mozno pomohlo, ze som od malicka zvyknuta na poprhlenie od zihlavy a som teda dobre vycvicena, ze to nemam skrabat a ono to prejde – funguje to aj na meduzu (miestni taku skusenost nemaju, ti zihlavu nikdy nevideli). Od tej doby som schytala meduzu este raz, opat na pravu ruku, tentoraz v ovela mensej miere a tentoraz to skoro vobec uz nestipalo, len chvilku. Myslela som, ze to preto, ze to tentoraz bolo len take malicke vlakno, ale na velkosti vraj nezalezi, je to naozaj iba o tom, ze kazdy to znasa inak. A vraj to niektori ludia maju tak, ze kazde dalsie poprhlenie je viac a viac v pohode, tak asi je to aj moj pripad. Dobre vediet :-). V poslednej dobe uz velmi nesnorchlujeme, nie, ze by sme nechceli, ale vacsinou byva taka kalna voda, ze nie je nic vidno. Tak vacsinou len tak blbneme vo vode, vo vlnkach, vlny tu nebyvaju vysoke, len take akurat. Objavila som vyhody potapacskych okuliarov, aka je to pohoda, ked mozem blbnut vo vode bez toho, aby som si musela drzat nos a nevadi mi, ked ma splachne vlna, neznamena to automaticky plne oci a nos slanej vody :-). Velryby uz odplavali na siry ocean, tie uz nevidame. (Dozvedeli sme sa, ze toto miesto je vyznamne aj tym, ze je to jedno z iba troch lokalit v severnom Tichom oceane, kde su podmienky vhodne na to, aby tu velryby mohli rodit). Hlavna sezona na raje uz tiez skoncila, onedlho by ale mala zacat sezona na morske korytnacky (tie, kvoli ktorym sme sem vlastne povodne prisli, nakoniec ich snad predsa len uvidime. Zatial sme videli len jednu, raz pri snorchlovani). Z miestneho morskeho zivota nam vlastne chybalo vidiet uz len zraloky, co ma Piatok od vcera uz tiez splnene, jedneho videl, ked sme sa boli kajakovat (Sally s Winkym nam pozicali svoje kajaky). Ja som zraloka zatial este nezahliadla, ale uzivala som si pozorovat ryby vyskakujuce z vody niekedy az do viac ako metrovej vysky nad hladinu! Pred par dnami tu vraj plavala 5 – clenna rodina kosatiek, Ian ich aj videl. My sme bohuzial to stastie nemali, tie sa tu tak nepredvadzali, ako velryby, tie iba prefrcali okolo cestou kamsi na juh. Este mi napadla jedna morska historka, ktora snad stoji za zmienku. Ked sme sem prisli, tak sme mali najprv pozicane iba jedny potapacske okuliare so snorchlom, takze prvych par dni sme sa striedali, potom sme si pozicali este jedny, mysleli sme, ze len na par dni. Lenze nas pobyt tu sa stale predlzoval a predlzoval a okuliare a snorchle uz bolo treba vratit. Medzitym sme zacali pracovat pre Daniho a Gris a Dani nam pozical svoje potapacske okuliare a snorchel. Lenze uz sme si zvykli na to, ze mozme snorchlovat spolu a nemusime sa striedat (ma to svoje vyhody, napriklad, ked jeden objavi nejaku novu zaujimavu rybu, moze ju ukazat tomu druhemu). A tak sme sa rozhodli, ze zainvestujeme do vlastych okuliarov (snorchel sme jeden nasli, ku ktoremu sa nikto nehlasil, tak sme ho zabavili :-)), kedze vyzera, ze tu budeme dlhsie, takze ju este bohato vyuzijeme. Tesili sme sa z nich asi tyzden, kym prisiel ten osudny den, kedy Irving vymyslel, ze odniekial pozicia kajaky a pojdeme sa kajakovat. Ten den boli dost velke vlny a ako to tak hojdalo, tak mi pri nasadani do kajaku okuliare so snorchlom (zhodou okolnosti to nebol ten nas, ale ten pozicany od Daniho) vypadli do mora. Asi meter a pol od brehu, myslela som si, ze nebude najmensi problem ich najst, hned (teda po tom, co som chytila uplavane padlo) som vyskocila z kajaku a isla hladat presne tam, kde som ich videla naposledy. Na moje nemile prekvapenie to vobec nebolo take jednoduche, ako som si predstavovala, ze len hrabnem do vody a vylovim ich (teda prve prekvapenie bolo, ze to okamzite islo rovnou ciarou ku dnu, cakala som, ze to bude plavat na hladine). Voda bola uplne kalna, takze som v nej nevidela vobec nic a silny vietor a prud vsetko rychlo unasal prec. Vratila som sa na to miesto este asi 5 krat, v ten isty aj najblizsie dni, prehladavala som to (rukami ...

Kapitola 4. More, časť 2.

... a nohami, stale vo vode nebolo nic vidno), raz som pri tej prilezitosti asi stupila na malu raju alebo co, nieco ma silno pichlo / stiplo do chodidla, chvilku som skoro nevedela chodit, ale marne. Hladat potopenu vec v oceane je asi este beznadejnesie ako hladanie ihly v kope sena. Hladala som aj v smere prudu, lebo som ocakavala, ze prud so sebou uniesol aj moje okuliare (aj ked niekto z miestnych mi povedal, ze si mysli, ze to bude stale ne tom istom mieste, kde som to stratila, tociace sa vo vire). Nakoniec som sa vzdala marnej nadeje, ze ich este niekedy uvidime a v snorchlovani sme sa zasa s Piatkom striedali. Bolo mi velmi luto, ze som stratila ten Daniho snorchel, Dani sa sice tvaril, ze to nie je ziadny problem a ze nechce, aby som mu kupila novy, ale bol to jeden z takych lepsich a bolo mi to velmi blbe. Ale co sa dalo robit. Asi po dalsom tyzdni ideme takto raz vecer s Piatkom na plaz a zrazu na nas vola chlapik z jedneho zo snorchel – biznisov, ze ako vraj vyzerali tie okuliare a snorchel, co som stratila (povedala som im vtedy, ze keby nahodou niekto nasiel okuliare a snorchel, tak nech mi daju vediet). Tak som mu ich popisala a on na to “popis sedi, nasli sme Ti ich”. Nasli ich, ked boli na clne, uplne niekde inde, nez kde som ich stratila a po viac ako tyzdni co sa kupali v mori a piesku na dne (vdaka tomu, ze boli plne piesku, uz potom asi neodplavali dalej). Je to jasne, vesmir nam stale praje :-).

Kapitola 2. Ako ide stavba - časť 1.

V umeni stavby hlineneho domu sme sa od februara, co sme tu, velmi zdokonalili. Zakladom je namiesat spravnu zmes. Ta, s ktorou stavali pred tym, nez sme sem prisli, bola prilis ilovita, co malo za nasledok, ze velmi popukala a robi nam to problem aj nadalej, kedze na nej puka aj omietka. Tiez steny postavene miestnymi neboli prave rovne a poriadne uplacane, takze sme dost vela casu stravili opravovanim dier a puklin a ich zarovnavanim, aby to aspon ako tak vyzeralo. Teraz davame omietku (namiesat spravnu zmes je tiez celkom umenie), co ide pomalsie, ako sme cakali, ale myslim, ze do dvoch tyzdnov bude dom hotovy. Piatok je hlavnym miesacom a experimentatorom a odbornikom ako to robit najefektivnejsie a najlepsie (odbornikom sa stava za pochodu, zdrojom informacii je vlastna skusenost – ta je najlepsi ucitel a kniha “Building with earth” od nemeckeho autora menom Gernot Minke, ktoru sme mali, kedze sa o takyto typ stavebnictva zaujimame uz dlhsie). Vyskusali sme uz niekolko zmesi a sposobov, ako ich nanasat, s kazdym dalsim pokusom sa priblizujeme k statusu “profesionali na hlinene stavby” ;-). Ja si zasa najviac uzivam kreativnu cast procesu, vytvaranie umeleckych detailov, ako su napriklad lemy okolo obrazcov z flias, ktore sme vytvorili a okolo vyklenkov, urobila som mozaiku zo sklennych crepov a musli… Poculi sme nazor, ze toto je najkrajsi dom v Cabo Pulme. Neskromne musim pripustit, ze je to asi pravda, teda aspon v mexickej casti urcite. Uz len tym, ze je z hliny, atmosfera takeho hlineneho domu je neporovnatelna s tymi betonovymi kockami, v ktorych tu byvaju. Nie je to sice prva hlinena stavba v Cabo Pulme, ale prva s tolkymi umeleckymi prvkami. A dalsim dolezitym aspektom je to, ze mame uplne iny zmysel pre estetiku a hlavne pre detail, ako miestni. My sa ovela viac vieme vyhrat s detailami, napr. so zarovnavanim omietky. Ked napriklad robila omietku Gris, ona vobec nema oko na tie detaily, nevsimne si nerovnosti, ktore tam ma alebo male dierky po kamenoch. Ale potom ked sa pozrie na nasu omietku a jej omietku, tak vidi rozdiel, vidi, ze ta nasa posobi lepsie, ale nevie preco. Pre nu je to vsak dobra vyhovorka na to, aby sa do omietania uz vobec nezapajala (aj ked zo zaciatku donho bola cela zhava). Velmi zaujimavou skusenostou pre nas bude vidiet, ako vyriesia vsadenie okien a dveri. Mame na ne spravene diery v stene, ale ziadne ramy a vsetko je to len od oka uplacane, ako – tak rovno (aj ked nie vzdy celkom), no sme na to velmi zvedavi. S oknami a dverami sa tu nikam neponahlaju, vlastne jediny dovod, preco budu, bude, aby do domu nemohol hocikto len tak vliezt a zobrat si nieco z predavaneho tovaru (teraz by sem hocikto vliezt mohol a zobrat si napr. nejake naradie, ktore ma myslim vacsiu cenu, ako umelecke predmety, ktore tu budeme predavat, ale naradie ani material sa tu zjavne nekradne, to je velka vyhoda oproti Slovensku…) Jeden z rozhovorov medzi mnou a Gris, ked sme este mysleli, ze dom dokoncime do konca aprila: ja: “toho posledneho aprila uz chces aj otvorit obchod?” (Gris stale pocita s tym, ze akonahle dokoncime stavbu, tak hned otvorime obchod, ja sice nie som proti, ale este v nom akosi nemame co predavat… ani nemame ziadny nabytok – vyraba ho jeden miestny a podla skusenosti, ako sa tu plnia terminy nie som taka optimisticka, ako Gris, ze ked mu zavolame, ze pocuj, zajtra chceme nabytok, tak ho zajtra naozaj aj donesie. Kedze ho stale nema ani vyrobeny…). Gris: “Ano” . Ja: “A kedy dame okna a dvere?” Gris: “30.4.” Ja: “Ten isty den? To budeme 30.4. davat okna a dvere a potom rovno otvarat?” Gris: “Ano, nemozme otvorit, ked nemame okna a dvere, lebo ludia by nam ukradli tovar”. :-D Cela stavba trva dlhsie, nez sa predpokladalo. Ked sme tu zacinali, Gris tvrdila, ze chce mat hotovo do konca marca a otvorit obchod 10. aprila. Od tej doby sa planovane otvorenie stale odklada, na koniec aprila, polovicu maja, koniec maja… No ale kedze tu planovane ci slubene terminy nic moc neznamenaju, tak sa nic moc nedeje. A kedze napriklad este cakame na okna a dvere a nabytok (ktore vyraba tiez jeden miestny, s ktorym uz sme mali co docinenia, ked nam piesok, ktory slubil, ze privezie “zajtra”, priviezol asi o tri tyzdne a este aj to len polovicu, druhu, ktoru vtedy slubil, ze privezie na druhy den, sme este stale nevideli), tak si osobne myslim, ze ak otvorime do konca juna, tak to bude uspech. Jednym z dovodov, preco to tak dlho trva, je to, ze vacsinou na stavbe pracujeme len my dvaja a pomaly najsofistikovanejsi nastroj, ktory mame k dispozicii je lopata (kolko casu by nam teraz usetrila napr. taka miesacka). Gris je ako take dieta. Ked ju nieco nebavi, alebo jej naprvykrat nejde tak, ako si predstavovala, tak sa rozhodne, ze uz to robit nebude a aby sa z toho “spamatala”, tak sa potom nablizsie 3 dni na stavbe neukaze. Alebo napr. pride s tym, ze uz by to chcela mat dostavane, ze je na tom este tolko roboty, ze nevie co robit skor. A kedze sa nevie rozhodnut, co teda skor, tak to vyriesi tak, ze ide do karavanu pozerat telku. (alebo len sedi a pozera sa na nas ako robime). Prislovie “co mozes urobit dnes, nerob ani zajtra a mas dva dni volna” tu dostalo uplne novy rozmer. Doma som ho pokladala za vtip, tu je to bezna realita (aspon v pripade Gris urcite) :-D. A my zasa robime vsetko precizne detailisticky, takze tiez nepostupujeme zavratnou rychlostou, ale ved my sa nikam neponahlame, kazdym dnom ziskavame nove skusenosti uzitocne pre stavbu nasej planovanej komunity na Slovensku a to je tu nasim hlavnym cielom. Obcas ma Gris taky den, ze sa rozhodne, ze dnes ide nieco spravit na dome. Aby sa to pre nu pokladalo za splnene, tak to znamena urobit cokolvek. Nemusi to nutne byt nieco v danej chvili uzitocne. (ako ked sa napr. asi pred mesiacom rozhodla vyumyvat podlahu, co bolo megazbytocne na rozostavanej hlinenej stavbe, do dvoch dni bola rovnako spinava ako predtym). Alebo sa rozhodne ponatierat steny stavou z opuncii, co je sice uzitocne, ale minula nam tak vsetku stavu, ktoru potrebujeme aj do omietky a kym sa vyluhuje dalsia, musime cakat niekolko dni… Ma tu rozostavanu hlinenu stavbu uz niekolko mesiacov, ale teraz, ked prislo na omietanie, tak sa zrazu boji dazda a hovori, ze treba najprv omietnut dom zvonka. My sme si mysleli, ze vzhladom na to, kolko tu tych dazdov v tejto casti roka je (celkovy rocny uhrn zrazok je tu 50 mm, a z nich asi tak 95% spadne v septembri), by bolo ovela praktickejsie urobit najprv vnutrajsok, aby ho potom uz mohla upratat a zacat uz zariadovat, kym budeme omietat zvonka. No ale ona je tu sef, zacneme kludne zvonka. Jaj, a treba najprv okolo okien, aby mohla dat okna. Ok. Spravili sme prednu vonkajsiu stenu a zrazu prisla s napadom – co takto spravit najprv vnutrajsok, aby bol co najskor hotovy? Okna uz tiez nie su podstatne, tie tiez pockaju… Nakoniec sme pochopili, co je jej hlavna motivacia – najprv spravit to, co je vidiet – aby susedia videli, ako pekne postupujeme. Zadne steny zvonka mame robit az uplne nakoniec (dazda uz sa zrazu nebojime). Ktovie, ci by tie zadne steny nakoniec poriadne dorobili, kedze prislovie “co oci nevidia, to srdce neboli” je tu tiez viac nez pravdive. Este ze sme tu my a my na to dohliadneme, aby sa dorobilo vsetko :-D. Naposledy sme riesili, ze chcela uz zacat vypratavat vnutrajsok a chcela zacat kadou s ilom, ktoru stale pouzivame. Tak jej hovorim, ze tu nech tu este nechame, tu este potrebujeme, moze zatial vypratat ine veci. Ale Gris sa rozhodla, ze ked nemoze vyprat vsetko, tak radsej nic. Ako dieta :-D Tieto prihody tu pisem preto, aby som vykreslila miestnu pracovnu atmosferu. Je to zaujimava skusenost a vyborna skola. Uci nas trpezlivosti a flexibilnosti a k umeniu vychadzat s druhymi a pod. A co sa stavby hlineneho domu tyka, tak mame pocit, ze ked si budeme doma stavat ten nas, tak to bude pre nas uz lavou zadnou v zmysle prislovia “tazko na cvicisku, lahko na bojisku”. Ked budeme mat poriadny plan, poriadne nastroje, situacia sa nebude kazdy den menit a budeme ho od zaciatku stavat poriadne, takze nebudeme musiet opravovat tolko chyb a nerovnosti a hlavne nebudeme musiet stale riesit problemy vzniknute len tym, co uz bolo zle spravene a teraz to ovplyvnuje vsetko dalsie. K pouzivanym materialom: staviame so zmesou ilu, piesku a slamy. V omietke namiesto slamy pouzivame kravince (zacinali sme s konincami, ale kravince maju pre nase ucely lepsie vlastnosti – su viac lepive a zvysuju odolnost omietky). Takze je to praca “vonava” :-). Namiesto kravincov by sa, podla vyssie uvedenej knihy, dal pouzit aj novinovy papier, ale ten je tu podstatne narocnejsie zohnat, ako kravince. A ...