Los Azufres

Turistických sprievodcov so sebou nemáme, ani nechceme, na tejto ceste sme sa rozhodli radšej ako turistickými sprievodcami, riadiť radami od miestnych. O mieste zvanom Los Azufres sme už počuli trikrát, a tak, keď sme pri ceste zbadali odbočku s reklamou na horúce pramene, rozhodli sme sa tam odbočiť. Motýle nás hádam ešte pár dní počkajú, aj tak je zamračené a chladno, to nie sú veľmi aktívne a na fotenie je vyslovene nevhodné svetlo. A hlavne sme sa po tom chlade hôr nechali zvábiť vidinou teplej vody. Netušili sme, že toto rozhodnutie so sebou prináša ďalšie stúpanie na vrchol sopky, zo sotva 2 000 m n. m. do 2 800 m n. m. (Domáci nás síce varovali, že nás čaká strmé stúpanie, ale my sme teraz sebavedomí, z výstupu do výšky takmer 2 900 m n. m. sa práve vraciame, nás už predsa len tak niečo nezaskočí...) No, nechceme (vlastne chceme) sa chváliť, ale dali sme to prakticky za necelé tri hodiny, nejakých 15 km toho najstrmšieho kopca, aký sú ešte autá schopné vyjsť. Asi sme sa už konečne adaptovali, bo s najľahším prevodom sme sa ani veľmi nezadýchali, ani o nohy sme neprišli. A to mala Baška zapálené priedušky a ledva rozprávala – po tak dlhej dobe teplého počasia si to náhle ochladenie našich tiel vybralo svoju daň. Veríme ale, že nadmerná fyzická námaha a dobre horúca termálna voda sú tým najlepším liekom (a pre istotu ešte trocha cesnaku :-)).

Los Azufres je národný park na úpätí rovnomennej sopky. Okrem geotermálnej elektrárne sú tu aj horúce pramene, takže odmenou za strmé stúpanie je nám kúpeľ v horúcej vode (okolo 40°C). Aj keď sme trocha sklamaní, o nejakých romantických divokých prameňoch si tu už môžeme nechať iba zdať, ako to tak už býva, boli premenené na kúpaliská a rezorty. Nakoniec sme si z nich zvolili jeden zvaný „Rancho viejo“ (starý ranč), celkom pekný (v porovnaní so zbytkom možností) kemp s relatívne prírodne vyzerajúcimi bazénmi a v noci a skoro ráno tu nikto nie je, takže máme horúci bazén iba pre seba. Aspoň môžeme dobiť batérie a trochu sa scivilizovať, aj keď nás to stálo skoro 200 pesos (cca 11 eur, to je dosť smiešna suma, ale na druhú stranu za to je tu pre nás jedlo na dva dni, alebo dva dobré obedy pre dvoch ľudí v miestnych domácich reštauráciách :-)).

Vianoce

V noci začalo pršať a pršalo až do obeda, tak sa začal náš vianočný deň. Keď sme vyrazili, už nepršalo, ale bola poriadna hmla. Vyťahujeme mobil a hľadáme signál, aby sme mohli poslať domov nejaké to vianočné prianie a čaká nás pravé vianočné prekvapenie - zistili sme, že sme vo výške skoro v 2 900 m n. m! To je zatiaľ náš rekord. Vôbec nám to tak neprišlo, až pri ďalšom 20 km zjazde. To bola paráda, ale zároveň sme skoro aj zmrzli, tu v tých výškach, akonáhle nesvieti slnko, tak je sotva 10°C - to už naozaj nie je na krátke nohavice, domáci, keď nás vidia, musia dostávať omrzliny :-).

Štedrý deň sme teda slávili na ceste a Štedrý večer v stane. Z notebooku nám hrali koledy, vianočná večera - zemiakový šalát a „kapustnicu“ sme tiež mali, akurát namiesto kapusty (kyslú kapustu Mexičania nepoznajú) sme do nej dali paradajky :-). Atmosféru dotvárala sviečka v konzerve.

Z neďalekej dediny sa ozývali delobuchy a hučala banda, toť miestna verzia Vianoc, domáci tento sviatok, vymyslený Coca -Colou veľmi neriešia, je to len ďalšia fiesta (a zamorenie planéty ďalšími a ďalšími lacnými plastovými hračkami „Made in China“, ktoré si deti nájdu pod stromčekom, aby ich o pár dní (v tom lepšom prípade týždňov) už omrzeli a skončili na skládke odpadu – či už legálnej alebo nelegálnej). Hlavný vianočný sviatok (a jediný deň voľna) majú, tak ako v USA, 25. decembra, no nepozorovali sme nijaký rozdiel, zdalo sa, že okrem purifikádory sú všetky obchody otvorené.

„Vzhůru“ do mlžných hôr

No a potom začali kopce. Nejakých 30 km do skoro stále prudko stúpajúceho kopca. Ale ani nám to veľmi neprišlo, cesta bola samá zákruta, traverzovali sme v strmých svahoch, zelená stena nad nami po ľavici a zelená stena pod nami po pravici. Neuveriteľné, že v tých strmých svahoch sú celé dedinky a ranče, polia s kukuricou či plantáže avokáda, do toho občas nejaký vodopád a duby s borovicami porastené machom či epifytickými rastlinami. Trochu to pripomínalo také tie klasické fotky z Ázie so zahmlenými strmými svahmi a ryžovými poliami, akurát tu nebolo toľko vody a ryže. Skrátka bolo stále na čo pozerať, aj keď mraky sa valili stále bližšie a nižšie - alebo sme my boli vyššie? Ísť touto cestou bolo naše včerajšie rozhodnutie, mohli sme tie kopce obísť dookola po diaľnici. Ale napriek tej námahe toto rozhodnutie vôbec neľutujeme, táto možnosť je určite krajšia a zaujímavejšia a hlavne si užívame, že tu nie je skoro žiadna premávka. To ticho a ten čerstvý horský vzduch...

Morelia

   Historické centrum mesta Morelia je naozaj historické a nádherné (je zaradené medzi pamiatky UNESCO) a keby tam nejazdilo toľko áut a dalo sa tam dýchať tak by to bolo celkom fajn (teraz to tam bolo o pľúca). Na hlavnom námestí, obkolesenom kamennými historickými budovami a veľkou katedrálou, je celkom živo, vianočné stánky, veľký vianočný Coca-Cola strom (ako v každom meste, ktoré sme zatiaľ navštívili, zdá sa, že v Mexiku sú Vianoce naozaj sponzorované Coca-Colou) a veľký kovovo-plastový betlehem v nadživotnej veľkosti – na jednej strane svätá rodinka so zvieratkami a troma kráľmi, na strane druhej peklo – vysoké plamene a sexy latexoví čerti a čertice. Centrum mesta opúšťame sledujúc prastarý kamenný akvadukt.

   Za Moreliou sme opäť raz potrebovali vodu a žiadna purifikádora v dohľade. A zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, zastavil pred nami akýsi chlapík na motorke a pýta sa, či niečo nepotrebujeme. O chvíľu už sme si čapovali vodu, čo nám kúpil. Pozval nás aj k sebe domov a bolo by to fajn, keby večer neprišla jeho mierne besná žena. Keď spustila, že koho si to zase dotiahol domov a ani sa jej neopýtal (jeho názor, že jeho dom nepatrí jemu, ale Bohu a je teda otvorený pre každého, zjavne nezdieľa), radšej sme sa zobrali a išli spať za mesto.

Od Zacapú po Moreliu

Tunajší Mexičania sú veľmi milí a priateľskí, na ceste nestačíme odmávávať všetkým šoférom, čo nás zdravia. V mestečku Zacapú nás stretla jedna cyklistická rodinka a pozvala nás k sebe domov. Boli sme ich prví putujúci cyklisti, ktorých mohli pohostiť – už ich tu zopár videli prechádzať a vždy sa s nimi chceli porozprávať, ale nikdy k tomu nebola možnosť, až dnes. Okrem rozprávania a fotiek z našej cesty, ich veľmi zaujíma aj naše rozprávanie a fotky zo Slovenska. Dostali sme od nich výbornú večeru a raňajky a zopár odporúčaní, čo navštíviť, s ich kreatívnou dcérou sme si vymenili náramky priateľstva :-).

Od Zacapú sa začalo kaziť počasie. Počuli sme, že jeden týždeň v decembri tu zvykne byť trochu zamračené a dokonca môže aj pršať, takže tento rok to vyšlo na čas okolo Vianoc. Od Zacapú začala byť cesta pomerne stereotypná, teda v tom zmysle, že doobeda sme šliapali do kopca a potom sme sa viezli z kopca skoro až do večera :-).

Po mesto Morelia sme kolísali medzi výškami 2 000 a 2 500 m n. m. Prešli sme popri ďalšom malebnom a obrovskom jazere Patzcuaro. V staručkej reštaurácii z nepálených tehál (adobe je tu rovnako bežné ako u nás) nám staručká pani (sme teraz jej jediní hostia, čas si kráti vyšívaním) naservírovala výborné ryby (60 pesos tanier a bolo to výdatné). V dedinke El Tigre, po tom, čo sme vyšliapali asi stý šialený kopec, sme v malej rodinnej reštaurácii ochutnali pravé Carne asada (čo nie je nič iné než pečené mäso), z mäsa ktoré ešte asi večer behalo so svojím stádom po poliach, a k tomu opečená cibuľa a kopec zeleniny, fazule, čerstvé tortilly koľko sme chceli, jedlo nám na peci pripravujú priamo pred očami. (Aj keď Mexičania si nevedia predstaviť jedlo bez mäsa, nie je problém si dať iba zeleninu, ako napr. paradajky, avokádo, cibuľu, fazuľu a pod., výber je dosť veľký a k tomu syr a kvantum tortíll, takže ani vegetarián tu hladom neumrie). To všetko len za nejakých 55 pesos. Narozdiel od väčšiny miestnych si na pitie nedávame Coca-Colu, ale uprednostňujeme ovocný džús, ktorý spravili priamo pred nami z naozajstných pomarančov a ananásu, len za 5 pesos za pohár (vypili sme ich dokopy asi desať, ale zarátali nám len štyri :-)). Vo väčších výškach asi viac chutí, bo tak výborne sme sa už dlho nenajedli. Ešte šťastie, že do Morelie to bolo z kopca... skoro 20 km.

Krása bicykla oproti iným dopravným prostriedkom tkvie v tom, že človek sa síce trochu zapotí, kým sa vyštverá na kopec, ale potom si môže vychutnať ten zjazd, najlepšie ak sa naozaj len pohodovo vezieme, žiadne „kamikaze“ a ak cesty sú hladké a prázdne.

Po Moreliu to boli vlastne iba kopčeky, tie ozajstné kopce nás čakali až za mestom z kameňa.

Z prekvapenia do prekvapenia

„Proklínám chvíle, kdy jsem s horlivostí knihomola přecpával svůj mozek vědomostmi o cizích krajích. K čemu je mi nyní návšteva těchto míst?... Chce se mi zvolat: proč vlastně cestuji? Což není již pro mě na světě překvapení?“, povedal raz Jára Cimrman. Verní jeho odkazu, my si toho dopredu väčšinou veľa nezisťujeme, takže často ideme z prekvapenia do prekvapenia :-). Napr. najväčšia a vraj jediná gotická katedrála v celej Latinskej Amerike v meste Zamora, výdatný a pitný prameň priamo na námestí dedinky Chilchota, Indiáni v dedinke Ichán, ktorých ženy stále chodia oblečené v tradičnom kroji, či parádne dubové lesy obrastajúce sopky (trochu to tu vyzerá ako u nás v Tríbeči až na to, že sme už vyššie ako je Chopok :-)), strmé svahy a hlboké údolia v horách medzi mestami Morelia a Ciudad Hidalgo, kde sme sa neraz ocitli vo výške takmer 3 000 m n.m., či geotermálna elektráreň na vrchole sopky...

Hore a dole pomedzi sopkami

   Ako sa dostávame do vnútrozemia, tak sa všade naokolo vypínajú kužele starých sopiek a diaľnica, po ktorej ideme (15D) sa preplieta pomedzi ne alebo cez ne, takže o kopce máme postarané. Jeden deň skoro celý stúpame, aby sme sa ďalší deň skoro celé doobedie viezli z kopca. Po meste Tepic (príchod sem vyžadoval viac času a energie, ako sme očakávali, keďže toto mesto je zo všetkých strán obkolesené sopkami, takže nech sem idete z ktorejkoľvek strany, bez stúpania sa to nezaobíde), sme ostali dve noci pri jazere na dne sopky, pri dedine Santa Maria del Oro. Trocha to tu pripomína naše Morské oko vo Vihorlate, len je trochu väčšie.

   Na náhorných rovinách medzi vulkánmi sa rozprestierajú dedinky a polia. V jednom takom poli sme prespali a bolo to veru sladké spanie – všade okolo nás je totiž cukrová trstina. Stačilo si len mačetou odseknúť kus a ošúpať a mali sme skvelý sladký dezert :-).

   Nohy celkom slušne bolia, ale kúpili sme od Indiánov masážny olej z výťažkov peyotlu a konope, takže dúfame, že s jeho pomocou tie kopce zvládneme :-).

Vlajky

   Narozdiel od napríklad takej USA, hrdej to krajiny, kde o ich vlajku zakopávate takmer na každom kroku, nemalému percentu obyvateľov vlajka hrdo vlaje na ich pozemku (na ktorý sú väčšinou tiež hrdí), na Slovensku, s výnimkou majstrovstiev sveta v hokeji :-) toľko vlajok nenájdete. Preto sme ani my nejako nemali potrebu dať si na bicykel slovenskú vlajku (francúzski cyklisti majú na svojom bicykli francúzsku vlajku hádam všetci). Po roku cestovania sme sa však aj my rozhodli svoje dvojkolesové „tátoše“ ozdobiť vlajkou (ťažko tu niekde slovenskú vlajku zoženiete, tak sme si ju namaľovali). Už len preto, aby bolo jasné, že nie sme gringovia, aby sme prebudili zvedavosť, odkiaľ to vlastne pochádzame a hlavne ktovie, koľko Slovákov či Čechov už sme cestou minuli, bez toho, aby sme vedeli, že sme sa mali dať do reči (verte, že dať sa do reči v rodnom jazyku po tak dlhej dobe naozaj poteší :-)).

   Nie veľmi dlho potom, čo sme si namaľovali vlajku, priniesla nám svoje ovocie. A to doslova – mne priniesla pol ananásu a nielen to. To bolo tak – práve sme vychádzali z mestečka Ocotlan, kde sme sa pred obchodom naobedovali a od okoloidúceho dostali dve fľaše vody – dal nám ich so slovami „vy cestujete ďaleko, voda sa Vám určite zíde“ a bez ďalšieho slova zasa odišiel. Zastalo pred nami auto a šofér nám ukazuje, že nám chce niečo povedať. Zaujala ho totiž naša vlajka, bolo mu jasné, že sme niekde z ďaleka... Vraj je majiteľom reštaurácie vzdialenej 7 km odtiaľto, máme sa tam zastaviť, pozýva nás na obed. My sme však najedení, takže túto ponuku ani neberieme príliš vážne, ani sme si nezapamätali meno tej reštaurácie. Asi po ôsmych kilometroch pri nás zastavuje zasa to isté auto s tým istým pánom – vraj sme to už prešli, máme sa vrátiť. Hovoríme mu, že sme najedení, ale on na to, že to nevadí, tak si dáme aspoň niečo na pitie. Ukázalo sa, že to je celkom nóbl reštaurácia na brehu jazierka a že tu má pre nás už pripravený stôl. Objednali sme si ovocný džús. Na naše prekvapenie nám okrem džúsu priniesli aj porcie skvelo vyzerajúceho jedla. Pre mňa ananás plnený krevetami obaľovanými v kokosovom cestíčku a pre Piatka pečené mäso „a lá rancheros“. K tomu kopec zeleniny a opečený chlebík s troma rôznymi nátierkami. Vyzerá to vynikajúco a chutí ešte lepšie. Škoda, že už sme takí plní, dá nám to fušku zjesť – a to nám dali len polovičnú porciu „na ochutnanie“. Na záver nám ešte nabalili zákusok so sebou a vôbec nič za to od nás nechceli. Tak sme im sľúbili, že im za to aspoň urobíme reklamu. Takže ak sa niekedy ocitnete v Mexiku, v štáte Jalisco, v meste Ocotlán, tak navštívte reštauráciu „Luminarios“, na 7. kilometri za Ocotlánom, smerom na Moreliu. Vrelo odporúčame. :-)

   Od warmshoweráka v meste Chapala (lagúna Chapala je najväčšie jazero Mexika a vraj tretie najväčšie v Latinskej Amerike) sme dostali mexickú vlajku. Každá plachetnica má mať vlajku krajiny, z ktorej pochádza a aj vlajku krajiny, v ktorej prístave práve kotví. (Takže, ako sme sa dozvedeli, taká plavba cez strednú Ameriku sa tým pádom celkom predraží, keďže je tam toľko malých krajín... a aby vydržala vietor na mori, to musí byť taká trocha kvalitnejšia vlajka). Tak teraz máme aj my mexickú vlajku, keďže sme v Mexiku kotvili ;-). (Zhodli sme sa na tom, že vlajku USA by sme si na bicykel nedali, ale mexická nám vôbec nevadí).

Ako sa žije na Slovensku? A kde že to vlastne je?

   Kamarátka mi navrhla, že by našu cestu malo sponzorovať Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky. Robíme totiž Slovensku dobrú reklamu. Naše rozprávanie o Slovensku má celkovo veľký úspech, všetci naši hostitelia sa nás vypytujú, ako sa v tej malej európskej krajine vlastne žije (častý predpoklad je, že ak sme Európania, tak sme odporne bohatí). Jedna z prvých otázok väčšinou je, akým jazykom sa u nás rozpráva. Celkovo je pre Američanov (tým myslím obyvateľov amerického kontinentu) až neuveriteľné, koľkými rôznymi jazykmi sa v Európe rozpráva. Obzvlášť ešte tak malá krajina ako je Slovensko – 5 a pol milióna obyvateľov, veď to je menej, ako tu má väčšina väčších miest – má tiež svoj vlastný jazyk. To je pre nich tiež neuveriteľné, aká maličká je tá krajina, z ktorej pochádzame. A keď im poviem, že viem rozprávať 5 jazykmi (aj keď v nemčine už sú to len základy), tak som pre nich pomaly bohyňa :-D.

   Je to naozaj zaujímavá skúsenosť rozprávať sa s ľuďmi, čo nemajú o našej krajine ani potuchy, koľko vecí je pre nich prekvapivých a neobvyklých – takých, čo nám pripadajú úplne normálne. Napríklad to, že máme iba dve mená (každý Mexičan má minimálne 4 mená – dve krstné a priezvisko po otcovi a priezvisko po matke, stretli sme sa však už aj s 5 či 6 slovnými menami) a že ženské priezvisko je iné ako mužské. Informácia, že máme 46 písmen v abecede tiež vzbudzuje údiv. A nikdy som si nemyslela, aká je slovenčina ťažká vysloviť pre cudzinca, hlavne preto, že im chýbajú hlásky. Španielčina aspoň má naozajstné R, ale také zvuky ako Ť, Ď, Ľ, ô, dž... a hlavne zhluky spoluhlások, ako napr. v slove zmrzlina, robia aj Mexičanom problémy. Nezabudnem napr. na pohľad jedného nášho hostiteľa, ktorý si nevedel rady s tým, ako prečítať priezvisko jedného Poliaka, čo mu napísal, tak nás poprosil o pomoc (bolo to myslím Kolodzieczuk alebo tak nejak). Keď som mu to vyslovila správne po poľsky, tak sa na jeho tvári najprv zjavil úplne nechápavo-prekvapený výraz a potom sa začal smiať a povedal, že to sa ani nepokúsi po mne zopakovať a zmieril sa s tým, že to nikdy nebude vedieť vysloviť :-D

   Tento warmshowerák (pojmom „warmshowerák“ označujem hostiteľa, ku ktorému sme sa dostali cez stránku warmshowers.org), mladý chalan, chce vyraziť na bicykli po Európe, tak sme mu dali veľa rád a tipov. A keď sme mu poukazovali fotky zo Slovenska a východnej Európy a porozprávali sme mu, ako to v Európe chodí (že západná Európa je viac ako USA a východná viac ako Mexiko), tak povedal, že asi ešte prehodnotí svoju plánovanú trasu, ktorá mala viesť najmä západnou Európou... Celkovo v Amerike, keď sa povie Európa, tak si väčšinou predstavia hlavne Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Anglicko, Nemecko, to čo je od Nemecka na východ ako keby už neexistovalo (akurát tak Rusko tam niekde je :-D).

Veľký záujem a zvedavosť vzbudzuje aj informácia, že sme boli, nie je tomu ešte ani tak dávno, komunistickou krajinou. O živote v komunistickom režime tu väčšina ľudí vie len veľmi málo, čo sa k nim donieslo v škole a z médií, takže majú množstvo otázok a často si tie veci, čo pre nás sú alebo boli „normálka“, ani nevedia celkom dobre predstaviť.

   Tak k cieľom tejto cesty neplánovane a celkom spontánne pribudol ešte jeden – spraviť reklamu Slovensku a východnej Európe. A zdá sa, že zatiaľ sa nám to darí, každý, komu sme ukázali fotky (pripravili sme si aj krátku prezentáciu o Slovensku), z nich bol nadšený a povedal, že by sa niekedy na Slovensko rád pozrel :-).

Kto hľadá vodu, nájde ešte viac

   Ďalší deň sme zasa v mestečku Ruiz hľadali „Purificadoru de agua“ - miesto, kde filtrujú vodu a plnia ju do 20 litrových bandasiek, v ktorých potom pitnú vodu rozvážajú a predávajú. Tam nám vždy bez problémov naplnia naše fľaše (väčšinou ich pred tým aj poriadne vyumývajú) a v prevažnej väčšine prípadov na otázku koľko pesos im mám za vodu zaplatiť, odpovedia, že nič, to je v poriadku. Či je to tým, že tých zopár fliaš je pre nich naozaj nič, keď za 20 litrovú bandasku pýtajú 10 pesos, alebo tým, že sú takí ohúrení našimi nabalenými bicyklami alebo že by to bolo len tým, že v purifikádorách väčšinou pracujú chlapi a od takej fešnej blondínky predsa nebudú pýtať peniaze (veď to tu nevidia každý deň :-))?

   Občas to ale nie je len tak, nájsť takú purifikádoru väčšinou obnáša veľa vypytovania sa domácich (mávala som kedysi problém s oslovovaním cudzích ľudí a pýtania sa na cestu či na čokoľvek iné aj v slovenčine, dnes už mi to nerobí absolútne žiadny problém, hoci aj v španielčine :-D). No a tak sme pri takom hľadaní purifikadory narazili na mamu s dvoma dcérami, ktoré sa s nami hneď dali do reči a keď počuli, že nie sme žiadni obyčajní gringovia, ale že sme zo Slovenska, tak sa spýtali, či sa s nami môžu vyfotiť (to sa nám občas stáva, že sme sme pre miestnych väčšia atrakcia ako oni pre nás :-)). Neskôr sme sedeli na námestí a jedli obed, keď tu sa pri nás pristaví auto a v ňom naše tri známe. Vraj by nás chceli pozvať na večeru a že môžeme u nich prespať. Teraz že ešte potrebujú niečo vybaviť, ale že o také dve hodinky sa sem po nás vrátia. A tak sme ten večer mali teplú sprchu, výbornú večeru, večernú prehliadku mestečka a dokonca aj na rockovom koncerte miestnej hudobnej školy sme sa ocitli. A fotky z našej cesty, zo Slovenska, aj z našej svadby mali veľký úspech :-).

U požiarnikov

   Chybička sa pritrafí aj skúseným cestovateľom, hlavne ak mali takmer 10 mesiacov pauzu v cestovaní – zabudli sme si pred odchodom nabiť mobil a vyrazili sme skoro s prázdnou baterkou. „Hádam to bez toho telefónu pár dní vydržíte“, hovoríte si. Háčik je v tom, že to je naša jediná mapa. Zákon schválnosti, niekde ho nazývajú aj Murphyho zákon, sa vyznačuje tým, že funguje všade na svete. Preto vo všetkých dedinkách, ktorými prvé dva dni prechádzame, majú na námestí wi-fi, ale nikde žiadnu zásuvku. Až na tretí deň sme na jednom námestíčku v dedine / mestečku s názvom Escuinapa jednu takú elektrickú zástrčku našli. (Popri čakaní, kým sa nabije mobil, sme si kúpili mapu Mexika). Čas od času sa s nami dá do reči nejaký okoloidúci a pýta sa odkiaľ kam ideme a pod. 

    Zrazu si nás zavolal pán, čo si práve nechával čistiť topánky u neďalekého pouličného čističa topánok (to je tu obľúbená a stále hojne využívaná služba) a pozval nás na miestnu požiarnu stanicu, že tam môžeme prespať, osprchovať sa, majú aj internet a hlavne tam budeme my aj naše veci v bezpečí. Požiarnici v Mexiku sú všetci dobrovoľníci, nie je to platená práca. Niekoľko ľudí už nám odporúčalo hasičské stanice ako bezpečné miesto na kempovanie. Ani tu vraj nie sme prví cyklisti, už tu vraj mali cestovateľov z Francúzska, Nemecka, Španielska, Kanady, USA... Požiarna stanica je skromná, jedna budova s posteľami, jedna so sprchou a záchodom a jeden príves, v ktorom je stôl s počítačom (ktorý slúži najmä na „fejsbukovanie“ a aby z neho vyhrávala banda – v Mexiku veľmi obľúbený štýl hudby, pre nás naopak veľmi neobľúbený). Je tu živo, požiarnici a ich návštevníci prichádzajú a odchádzajú, pucujú hasičské auto... Ešte sa s nami aj podelili o obed.

Nájsť stratenú rovnováhu

A tak sme z Mazatlánu odišli o 3 dni neskôr, ako sme pôvodne mysleli. Ešte že sa nikam neponáhľame :-). Po viac ako 9- mesačnej pauze je zasa treba naučiť sa balancovať na nabalenom bicykli. V prvých minútach mi po rozume behajú myšlienky typu „Ako som ja mohla prísť na takomto bicykli až z Ohia? 12 000 km? Ja tomu proste neverím, to nie je možné!“ :-D Po pár kilometroch sa do toho zasa dostávame. Už len aby nám zasa narástli tie mohutné bicyklové svaly na nohách...

Prístavný život

V prístave v Mazatláne sme zasa objavili nový rozmer bývania. Tento prístav totiž nie je iba prístav. Je to vlastne aj také „sídlisko“. Väčšina obyvateľov sú americkí dôchodcovia, ktorí si na staré kolená splnili sen, kúpili si plachetnicu a vyrazili do sveta. Užívajú si pohodový slobodný život „sailora“- keď je vietor priaznivý a zachce sa im, tak vyrazia na more, potom zasa nejakú dobu pobudnú v prístave, ako dlho sa im páči, dom predsa majú so sebou. Niektoré z plachetníc, ako sme sa dozvedeli, tu kotvia už niekoľko mesiacov až rokov.

Každá plachetnica má svoje meno. A to potom slúži nielen ako meno plachetnice, ale aj ako identifikačné heslo celej jej posádky, napríklad pri volaní vysielačkou. Typické sú mená ako „Free Spirit“, „Dolce Vita“, „Good Life“, „Life Chance“, „Ocean Dragon“ a podobne. Keď sme vchádzali do prístavu, zaujala nás však jedna loď s celkom netradičným menom v týchto zemepisných šírkach - „Alenka“. To neznie príliš americky...

No, aj keď medzi plachetničiarmi prevládajú USAnčania a Kanaďania, nájdu sa tu vraj aj iné národnosti. Bob, kapitán lodi „F/Our Choice/s“, ktorou sme sa sem doplachtili my, nám rozpráva o Čechoch, ktorí tu kotvili, keď tu bol naposledy, to už je však vraj viac ako pol roka, takže pochybuje, že tu ešte sú... No, ak tušíte, že loď „Alenka“ by možno mohla patriť im, tušíte správne. Keď išiel Honza vyvenčiť fenku Betynku, všimol si, že tu pribudla loď a išiel pozdraviť kamaráta Boba. Netušil, že si pri tej príležitosti pokecá aj po česky s dvoma Bratislavákmi... :-) Loď „Alenka“ má meno po Honzovej žene, ktorá varí dobrú kávu a hlavne pečie vynikajúcu bábovku, ako sme sa čoskoro presvedčili :-).

Honza emigroval do USA v 1968. Svoju rodnú zem však stále rád navštevuje. Rozprával nám príhody napríklad o tom, ako keď prišiel do socialistického Československa, tak tam bol veľký boháč, keď si však chcel odniesť tú „flákotu“ tatárskeho bifteku, ktorú si k veľkému údivu predavačky a spolunakupujúcich kúpil úplne celú, stal sa zdrojom ešte väčšieho údivu všetkých zúčastnených po tom, čo sa priznal, že nemá so sebou nákupnú tašku... No a pri jednej takej návšteve Čiech, pred siedmymi rokmi, sa zoznámil s Alenkou. Pozval ju na tri mesiace do USA, po ich uplynutí sa mala rozhodnúť, či sa vráti naspäť to Česka, alebo sa zaňho vydá a zostane s ním v USA. Po dva a pol mesiaci mu oznámila, že s ním teda zostane... :-). Akonáhle to bolo možné, Honza si splnil svoj celoživotný sen a kúpil si plachetnicu. Z Los Angeles sa doplavili sem do Mazatlánu, kde teraz prerábajú loď a pripravujú ju aj seba na ďalekú plavbu (chceli by to dať do Európy). A keďže sa s tým až tak neponáhľajú, tak tu v Mazatláne kotvia už asi rok a pol...

Alenka, ktorá nevie veľmi po anglicky, si tu okrem Honzy s nikým veľmi nepokecá, takže sa našej návšteve veľmi teší. A my si tiež užívame počuť zasa naživo pravú Moraváčtinu po viac ako dvoch rokoch... Ako tak chválime Alenkinu vynikajúcu bábovku (niečo také Američania nepoznajú), prichádza Alenka s nápadom, že zajtra na obed nám uvarí vepřo-knedlo-zelo. Náš plánovaný odjazd sa teda o deň odkladá :-). Bob odletel späť do USA a my sa sťahujeme z „F/Our Choice/s“ na „Alenku“. Honza nám predviedol „kúzlo“ premeny stola a sedačky na posteľ – na plachetnici je využitý každý centimeter miesta. A vyrazíme teda zajtra ráno...

No a zajtra ráno sa dlho balíme... a kým sa zbalíme, tak je asi 11 hodín. Čiže slnko už riadne pripeká. Honza s Alenkou navrhujú, že môžeme zostať ešte jeden deň a zajtra ráno vyrazíme. Ešte aspoň niečo na internete porobíme a večer si pozrieme film. A Alenka že spraví na obed rezne – tak dobre, teda, zostaneme, nemuseli nás dlho prehovárať :-). Ďalší deň ráno nám spravili skvelé raňajky – na cestu sa predsa je treba posilniť. A dobré kafíčko… a kecáme a kecáme... a zrazu je zasa pol jedenástej... A situácia sa opakuje... Keď je nám tu tak dobre, to je také fajn zasa sa môcť porozprávať v rodnej reči (poohovárať Američanov z nášho uhla pohľadu :-)). A Alenka tak skvelo varí... Honza povedal, že zajtra už neskladá posteľ, aj keby sme náhodou odišli, tak počká radšej pár hodín, či je to „sichr“, už ho to každodenné prestavovanie gauča na posteľ a naopak nebaví :-D.

 

Vietor do plachiet!

Po 4, chvíľami trocha napínavých (predsa len, náš žalúdok nie je na tak veľké vlny zvyknutý) dňoch sme dorazili do Mazatlánu, užili sme si zo všetkého trochu, ďalšie úžasné šnorchlovanie, prvé lekcie plachtenia, trochu tej morskej nemoci, bezvetrie, vetrisko, veľké vlny, malé vlny, delfíny, veľryby, čiernych pasažierov (v podobe vtáka a malých lietajúcich rybičiek), jazdu na divokom morskom koni, uviaznutie na plytčine, nočné hliadky... Skrátka skoro všetko okrem stroskotania a pirátov. Objavili sme ďalší rozmer cestovania (a zadarmo!), myslím, že hneď čo prekonáme morskú chorobu, tak po bicykloch bude plachetnica náš najobľúbenejší dopravný prostriedok :-).