It was in one of these small villages after Quiroga, named El Tigre. It looked like whole village was just small family restaurants. The ones on the left side of the road offered “carne asada”, which is something like barbecue, all restaurants on the right side offered ice cream. Beingwe just after breakfast we chose the right side.
After climbing pretty steep hill, we arrived to another small village, similar to El Tigre (even its name was almost the same), but this time with no ice cream, just all different kinds of meat. Many items on the menus were new and unknown for us. We were especially curious what “cecina” was (in Slovak language it sounds very funny). And after that climb we were hungry, too. So we chose randomly one of the restaurants and asked what cecina was. We were told it was baked sun-dried meat and given a small piece to try. Tasted good. But we chose classic meal “carne asada”. For 55 pesos per dish we were fully satisfied. The dish, prepared on the wooden stove right in front of our eyes by two ladies, consisted of three big pieces of meat with plenty of vegetable (avocado, tomatoes, grilled onion, cucumber, lime), bowl of beans (not spicy, mexican food is usually not very spicy at first, they make it spicy by adding salsa, which is always served separately, so everybody can make it as spicy as they like) and endless amount of fresh hand-made tortillas, which were continuously prepared and brought to us until we finished our meat. Unlike typical Mexican, we prefer “agua de fruta” (fruit juice) from Coca-cola. We were given several options, we chose orange and pineapple and then observed the fruit being changed into delicious, refreshing, healthy drink. Each of us got full jar of juice and we drank as much as we could. A glass of "agua de fruta" coast 5 pesos (a glass of "refresco" - Coke or any type of artificial soda, is usually for 10 pesos), we were charged for two glasses each, but we had actually drunk at least four glasses each :-).
It was hard to leave, we were so full...
Love
We were very happy for just downhill ride to Morelia after that splendid lunch. The weather was perfect, the road in good quality and with very little traffic and nice views, so we enjoyed it very much. Sometimes it's hard to explain why we do this whole bike trip thing, but in the moments like this one, we understand it perfectly. For moments like this life is worth living...
Pray
Enter any big city in Mexico by bicycle is usually complicated, stressful and dangerous. Morelia was not the exception. So we prayed a lot not to be smashed up by some crazy cab or bus driver (they are the most dangerous) or not to suffocate in heavy traffic. The air quality in Morelia was extraordinarily bad. All the cars seemed to be adjusted to produce the biggest amount of exhaust fumes possible. In addition to that, workers repairing the sidewalk were using generators or compressors with combustion engines. Simply, the whole city was hidden in one big cloud of smog. Something like in hell? Actually (and surprisingly) there really was a hell in Morelia - right on the main square. It was part of Christmas decoration, together with over-sized Saint Family and Three Kings. The devils were bright red, half naked and made from latex.
The downtown of Morelia is one of UNESCO heritage sites and is beautiful, with many historical buildings, churches and long old aqueduct. It was worthy visiting, we only wished we could breathe
there more easily...
Jedz, miluj, modli sa
Bolo to v jednej z malých dediniek za Quirogou, táto sa volala El Tigre. Tvorená bola vlastne asi iba reštauráciami lemujúcimi cestu. Tie na pravo od cesty ponúkali „Carne asada“ (pečené mäso), zatiaľ čo tie na ľavo všetky ponúkali zmrzlinu (poriadok musí byť). Keďže sme akurát po raňajkách, volíme ľavú stranu.
Neskôr, po zdolaní strmého stúpania, sa ocitáme v ďalšej, veľmi podobnej dedinke, dokonca aj jej názov je podobný. Ale už tu nie je žiadna zmrzlina, všade iba pečené mäso rôznych druhov a na rôzne spôsoby. Niektoré neznáme názvy jedál v nás vzbudzujú zvedavosť. Čo je to napríklad tá „cecina“? (Pre nás Slovákov to znie celkom ľubozvučne :-)). No tak sa na to poďme spýtať. Aj tak nám z toho stúpania už vyhladlo. Ktorú reštauráciu si ale vybrať? Keďže všetky ponúkajú to isté a aj výzorom sa podobajú ako mexická rodinná reštaurácia mexickej rodinnej reštaurácii (na klasických plastových stoloch je väčšinou aj ten istý obrus), k slovu prichádza náhodný výber – táto to bude. Dostalo sa nám vysvetlenia, že cecina sú na slnku sušené a na ohni opečené plátky mäsa. A rovno jeden dávajú na pec, nech môžeme ochutnať. Objednávame si „Carne asada“ a sledujeme, ako nám dve ženy pripravujú náš pokrm – pre každého tri pláty mäsa, opečené mladé cibuľky, to všetko obložené množstvom zeleniny – paradajka, uhorka, avokádo, k tomu miska fazúľ (mexické fazule nie sú vôbec pikantné. V skutočnosti máloktoré mexické jedlo je pikantné. Pikantná je salsa, ktorých je na stole väčšinou výber z viacerých druhov. Podáva sa ku každému jedlu, ale vždy oddelene, nech si každý dá podľa svojej chuti). A samozrejme neobmedzené množstvo čerstvých ručne robených tortíl, ktoré sa tiež pripravujú pred našimi zrakmi a priebežne sú nám dopĺňané do košíčka na stole, kým máte na tanieri čo i len jedno sústo, tak vám stále prinášajú ďalšie a ďalšie čerstvé tortily, bez ohľadu na to, koľko ste ich už zjedli. Za 55 pesos na osobu sa naozaj dobre najeme. A na pitie „Agua de fruta“ - ovocná šťava z čerstvého ovocia (narozdiel od drvivej väčšiny miestnych dávame prednosť tejto možnosti pred Coca-Colou), tiež pripravená priamo pred našimi zrakmi z ovocia podľa nášho výberu – volíme pomaranč a ananás, každý z nás dostáva plný krčah, z ktorého si nalievame jeden pohár za druhým, nie je nad čerstvú ovocnú šťavu. Pri platení sa nás pani kuchárka / čašníčka / pani domu pýta, či nám môže každému zarátať 2 poháre (pohár je za 5 pesos). Čoby nie, veď sme vypili každý aspoň 4. Na záver sa ešte pýtame, či by nám nepredali zopár plátkov toho sušeného mäsa – na cestovanie je to ideálne. Odchádza sa nám veľmi ťažko – sme tak plní...
Po výdatnom obede nás našťastie čakal príjemný zjazd do Morelie. Počasie príjemné, premávka riedka, dobrá cesta s malebným okolím a peknými výhľadmi, užívame si to. Niekedy je ťažké vysvetliť, prečo robíme to, čo robíme, ale vo chvíľach ako je táto, je to jasné. Pre momenty, ako je tento, sa oplatí žiť...
Vjazdy do väčších mexických miest pre nás bývajú často značne komplikované, stresujúce a nebezpečné. Modlíme sa, aby sme aj týmto mestom prefrčali bez komplikácií a bez zrážky s taxíkom či autobusom (tí sú najnebezpečnejší) a aby sme sa nezadusili výfukovými plynmi. Kvalita ovzdušia v Morelii bola extra nepriaznivá, keď sme tam dorazili. Ako keby miestne autá boli špeciálne upravené tak, aby produkovali čo najviac znečistenia, ako je len možné. A v ich snažení im pomáhajú pracovníci opravujúci chodník používajúci miešačky a generátory na spaľovací motor. Skrátka celé mesto je zahalené v sivom smogu. Znie to ako keby sme objavili peklo? No pravdou je, že sme ho naozaj objavili – priamo v centre na hlavnom námestí, hneď vedľa Betlehemu s postavičkami v životnej veľkosti. Čerti a čertice sú tiež v životnej veľkosti, žiarivo červení ako ich plamene, polonahí a z latexu.
Je tu však aj veľa ďalších zaujímavostí k videniu, centrum Morelie so svojími historickými budovami, kostolmi, katedrálou a dlhým akvaduktom (ktorý je k videniu aj na 50-pesosovej bankovke) je zaradené medzi pamiatky UNESCO. Morelia určite stojí za návštevu – len keby sa tu dalo voľnejšie dýchať...
No comments:
Post a Comment