Ako sme sa na Popocatepétl a Iztaccihuatl pozreli celkom z blízka.
Our next steps (rotations of wheels) from Toluca led to D.F. (Districto Federal) over the mountain range about 4,000 m high. There is a couple of options how to get over it, we chose probably the shortest and the least frequented road, leading from Toluca south-east through villages Metepec and Xalatlaco and small National Park Cumbles del Ajusco. The highest point of this road was a mountain saddle 3,600 m above the sea level. In spite of cloudy and quite cold weather, we enjoyed rolling through the pine forests and pastures with a few sheep, up and down, but not too steep. The downhill ride around the Ajusco volcano was one of those gorgeous afternoons when you can just enjoy the comfortable and empty road, good company of your partner and effortless flying though the woods.
From Toluca it was one day up, then it was one day down to get into the outskirts of Mexico City, where a serious adventure began. Super steep streets with pavement in not very good quality, crazy traffic, traffic jams, loud fiesta (celebrations) reminding of new world war... But the most annoying thing were the "topes" - speed bumps, of all possible sizes and shapes, more or less (usually more) invisible, pointless and absurd, we counted incredible number 309 of them during this day, which meant one per every 170 m!
The next morning we found ourselves below the two highest volcanoes in D.F. - Iztaccíhuatl and Popocatépetl, creating mountain range between us (and Mexico City) and Puebla, we needed to cross. Martin found a road right between the two volcanoes. It's almost perfect shortcut - we'd "only" have to climb to Paso de Cortez, mountain saddle in 3,700 m above the sea level... But who wouldn't like to take closer look at these two gorgeous volcanoes? We definitely would. Even if it takes a whole day of climbing, 25 km up a pretty steep hill...
Z Tolucy nás naše kroky, totiž kolesá bicyklov,
viedli do štátu Districto Federal (tam, kde sa nachádza hlavné
mesto Mexika), cez pohorie s nadmorskou výškou okolo 4 000 m n.m.
Je tu niekoľko možností, ako toto pohorie prekonať, my sme si
vybrali asi tú najkratšiu a najmenej frekventovanú cestu, vedúcu
cez národný park Cumbles del Ajusco. Najvyšším bodom tejto cesty
je sedlo vo výške 3 600 m n.m. Aj napriek zamračenému a pomerne
chladnému počasiu si veľmi užívame jazdu cez borovicové lesy a
pastviny s ovečkami, je to síce do kopca a z kopca, ale nie veľmi
strmo. Zjazd dolu zo sedla, okolo vulkánu Ajusco, bol jedným z tých
nezabudnuteľných popoludní, kedy sa človek len pohodovo vezie,
užíva si prázdnu cestu, parádne výhľady a spoločnosť svojho
parťáka.
Po dni stúpania a dni zjazdu sa začalo to pravé
dobrodružstvo v predmestiach Mexico City. Cesta je extra strmá a vo
veľmi zlej kvalite, úzke ulice často zapchaté hustou premávkou,
trúbenie áut a do toho zasa nejaká tá fiesta, ktorá zvukovými
efektami pripomínala tretiu svetovú vojnu. Zo všetkého najhoršie
a najotravnejšie sú, v Mexiku tak nezmyselne obľúbené, „topes“
- retardéry všemožných tvarov, veľkostí, sklonov, menej či
viac (väčšinou viac) neviditeľné, zbytočné a absurdné. Baške
to nedalo a začala ich počítať. A výsledok? Neuveriteľných 309
retardérov, čo znamená jeden na každých 170 metrov našej
dnešnej jazdy!
Nasledujúce ráno nás zastihlo na úpätí dvoch
najvyšších sopiek štátu D.F. (a jedných z najvyšších v celom
Mexiku) – Popocatepétl (nie, nie je to len detský jazykolam :-))
a Iztaccihuátl (osobne mi tento názov príde jazykolamnejší :-)),
ktoré nám zasa tvoria prekážku na našej ceste do mesta Puebla.
Piatok v mape objavil cestu vedúcu priamo pomedzi dva vulkány. Je
to perfektná skratka. Má to len jeden malý háčik – vedie cez
sedlo Paso de Cortez, 3 700 m n.m... Ale kto by sa nechcel pozrieť
na tie impozantné sopky zblízka? No my to samozrejme nie sme a
nejakých 25 km stúpania do našej doposiaľ najväčšej nadmorskej
výšky nás predsa neodradí :-).
No comments:
Post a Comment