Hore je link na naše video z motýlej rezervácie Monarchov.
Poznámka:
pod pojmom „monarch“ nerozumej člena kráľovskej rodiny, ale
druh motýľa Danaus plexippus,
ktorý ako jediný spomedzi motýľov migruje – na jeseň opúšťa
domov v Kanade alebo USA, aby sa pripojil k miliónom kolegov a letel
s nimi do hôr centrálneho Mexika, kde na tom istom mieste
každoročne prečkajú zimu, aby sa začiatkom marca vybrali na
spiatočnú cestu, na ktorej nakladú vajíčka, aby tak dali základ
pre nové generácie motýľov – tú tretiu či štvrtú z nich
bude zasa čakať ďaleký let na juh počas ich života asi 6-8 krát
dlhšieho, než mali ich rodičia a prarodičia... Prečo to robia a
ako vedia, kam majú letieť, je jedným z tajomstiev Matky
Prírody...
Cycling through the central parts of Mexico means to be one day up and the other down. One day we were climbing up to the hills after Morelia, next day we went down to Ciudad Hidalgo, then up to Los Azufres just to ride down the next day. To get to Sanctuary of Monarch Butterflies wasn't different, but climbing took us two days.
Bicyklovať
cez centrálnu časť Mexika znamená jeden deň hore a druhý deň
dole. Jeden deň stúpame do hôr za Moreliou, ďalší deň klesáme
smer Ciudad Hidalgo, cestou si však ešte odbočíme vystúpať na
vulkán Los Azufres, aby sme sa z neho ďalší deň zviezli zasa
dole. Dostať sa k zimovisku monarchov nebolo výnimkou, s tým
rozdielom, že nám stúpanie zabralo dva dni.
Short But Brutal
There are two Monarch butterflies sanctuaries opened for public. We decided to visit El Rosario first, which required one of our most difficult climbs, although it was short. The first 8 kilometres after village Ocampo were the steepest, hard work even for some fully rested cyclist without Barbora's bronchitis. The last part was so steep and the road in such a bad condition, that we had to walk and push our bikes. An old man walking up the same way offered to help Baška with her bike - he bravely pushed it for some three hundred meters and then he gladly gave it back to Baška. Our impatience grew with each step closer to sanctuary: we hadn't seen more than three or four Monarchs so far, so where are all those supposed millions of butterflies?
Krátke
ale brutálne
Z
dvoch verejnosti prístupných rezervácií zimujúcich monarchov sme
sa rozhodli prvú navštíviť rezerváciu El Rosario. Čakalo nás
tu jedno z najnáročnejších stúpaní celej našej cesty (aj keď
nebolo veľmi dlhé). Najťažšia
časť – z dedinky Ocampo k rezervácii, merala iba 8 km, stúpanie
však bolo tak strmé, že by dalo zabrať aj niekomu v plnej sile a
nieto nikomu so zápalom priedušiek, ktorý kváril Bašku. Posledné
tri kilometre sme už viac tlačili bicykle, ako na nich išli.
Postarší pán, ktorého sme stretli cestou, sa ako pravý džentlmen
ponúkol, že Baške pomôže a dal sa tlačiť jej bicykel – po
nejakých 300 metroch ho však Baške zasa rád vrátil. S každým
metrom bližšie k rezervácii narastá naša netrpezlivosť – kde
sú tie sľubované milióny motýľov? Zatiaľ sme videli asi tak
troch...
Sanctuary El Rosario
The entrance to El Rosario Sanctuary didn't look very representative, actually it looked pretty suspicious. Muddy parking area was surrounded by ugly, dirty looking stands quickly built from wooden planks. Crowd of small children surrounded us like small vultures, tried to sell their cheap souvenir trash (most - or all of it? probably made in China) and asked money for their short, silent, out-of-tune song about Monarchs and our arrival. But soon they found out that it was not as easy to get money from us as from Gringos (tourists from the USA) or Chilangos (tourists from the Mexico City) and they let us be, which we really appreciated.
Employees from the Sanctuary were very nice and helped us to find good place for camping where we didn't bother and weren't bothered by anyone. We even got some firewood (although we didn't need it). To say something to defense this place we must admit that it is still developing, and maybe after some time it will be more representative (or expensive) - but we are in Mexico, so who knows if this isn't just another example of “mañana forever”.
The next morning we finally entered the Sanctuary (still hadn't seen many butterflies). The employees let us to park our bicycles in a small unused building. Entrance fee 45 pesos/person included a guide who lead us to the place with butterflies. We were lucky to arrive quite early - before the big groups of tourists. We had been told that the best time for observing the butterflies was around noon, but we didn't quite agree - we think the best timing is to come around 9-10 a.m. and then wait till noon. Only problem are the rules: officially you can stay on the place with Monarchs only for half an hour - which sounds like nothing for somebody who travelled by bicycle so far to get this life-time experience... But if you are successful (or lucky) to convince your guide to allow you to stay longer, you'll have got an excellent opportunity to see the whole show. But that's not all - you need to have good weather too, sunny and warm day.
If it was beginner's luck our cyclist's luck, who knows, but the truth was we got all of it - it was beautiful sunny day, the forest was silent and still cool after the night. We warmed up quickly, we still needed to climb some more 300 m and our guide walked fast. Suddenly he stopped and pointed out some tree with dried leaves. Wait a minute, it's a spruce tree, it's not supposed to have leaves... And then we finally understood - the butterflies weren't everywhere around us, as we had expected, they occupy just a few, maybe 2-3 dozens of trees, but these were completely covered by millions of butterflies, branches being bent under weight of their bodies... Incredible, just incredible. As the sun came up and warmed the air, Monarchs started to wake up and be more and more active. Just a few of them were flying around in the beginning, then more and more and suddenly we realized we were surrounded, they were flying everywhere, sitting everywhere around us. The blue sky above our heads was full of small orange dots, the green color of forest changed to orange, even the ground was orange, covered by dead butterflies' bodies. And we could literally hear sound of flying butterflies' wings. They are actually pretty loud in this number :-).
We were so fascinated by this theatre that we hardly realized how crowded by tourists this place had become (another reason to be there before noon). On our way back we felt like being in a different forest than it had been in the morning. This time it was full of rustling of Monarch's wings.
Rezervácia
El Rosario
Vstup do najväčšej rezervácie zimujúcich motýľov na svete
nepôsobil veľmi reprezentatívne. Zablatené parkovisko a
nevzhľadné špinavé stánky zbúchané narýchlo z drevených
dosiek. Kŕdeľ detí nás obkolesil ako kŕdeľ hladných supov,
ponúkajú nám lacné čínske suveníry v tvare motýľov a pýtajú
peniaze za svoj tichý falošný spev o tom, že sme dorazili k
motýľom... Čoskoro však pochopili, že od nás peniaze nezískajú
tak ľahko ako od gringov či Chilangov (obyvateľov Mexiko City) a
dajú nám pokoj, čo oceňujeme. Veľmi milo nás prekvapilo, ako
bezpečne sa tu cítime - aj keď v nás miestni vidia iba zdroj
ľahko zarobených peňazí, nemáme pocit, že by sa nás ktokoľvek
pokúšal okradnúť (ako tomu býva na väčšine turisticky
atraktívnych destinácií na celom svete).
Zamestnanci rezervácie nám pomohli nájsť bezpečné miesto na
kempovanie, kde nebudeme nikomu zavadzať a nás nebude nikto rušiť.
Dokonca nám priniesli aj drevo na oheň. Na obranu tohto miesta
treba povedať, že je ešte stále vo výstavbe a možno jedného
dňa bude reprezentatívnejšie (a tým pádom asi aj drahšie), ale
keďže sme v Mexiku, je možné, že je to len ďalší príklad
mexického „maňana forever“.
Nasledujúci deň sme mali dosiahnuť jeden z cieľov našej cesty
po Mexiku – zažiť to, čo sme poznali z televíznych dokumentov a
obrázkov National Geografic, vždy sme si tajne priali to vidieť na
vlastné oči, ale nikdy sme nečakali, že sa nám to naozaj
splní... Zamestnanci pri vstupnej bráne nám opäť boli veľmi
nápomocní, keď nám dovolili naše bicykle bezpečne odparkovať v
jednej z nepoužívaných malých budov. V cene vstupného (45 pesos)
je aj sprievodca, ktorý nás zavedie k miestu, kde sa zdržiavajú
motýle a cestou odpovedá na naše otázky. Prišli sme ešte pred
hlavným náporom turistov, ktorý dorazí pred poludním. Väčšina
ľudí totiž odporúča, že najlepší čas na návštevu
rezervácie je poludnie, kedy sú motýle v najväčšej aktivite. My
si však myslíme, že najlepšie je doraziť ráno, aby sme zažili
ako sa motýle postupne zobúdzajú a počkať si na poludnie priamo
tam. To sa však bohužiaľ nezhoduje s politikou rezervácie, podľa
ktorej môžeme byť pri motýľoch iba pol hodiny (čo nám pripadá
ako nič, keď sa sem teperíme z druhého konca planéty, tak by sme
si to radi užili čo najviac). Ak však máte šťastie, podarí sa
Vám presvedčiť sprievodcu, aby Vás tam nechal o chvíľku dlhšie
(ten náš nám dovolil viac ako hodinu). A aby ste naozaj zažili
celé šou, musíte mať šťastie aj na počasie. To sme my mali,
Vesmír nám na tejto ceste stále praje, takže sme sa zobudili do
krásneho slnečného dňa, ranný chlad sme čoskoro zahnali pri
nasledovaní nášho sprievodcu, stúpal do tých schodov naozaj
rýchlo.
Keď sme dorazili na miesto, motýle stále ešte odpočívali na
stromoch a my sme márne pozerali okolo seba, kde že má byť to
sľubované divadlo. Očakávali sme motýle všade okolo seba a
namiesto toho náš sprievodca ukazuje iba na konáre so suchým
lístím na stromoch. Počkať, veď to sú smreky, to nebude suché
lístie... Keď sme prišli bližšie, videli sme, že to naozaj nie
je suché lístie, ale konáre prehýbajúce sa pod váhou motýľov,
ktoré ich celkom obaľujú... Nielen konáre, aj kmene sú celkom
obalené motýľmi. Milióny motýľov naskladaných vedľa seba a
tvoriac tak neuveriteľné motýlie „strapce“, ktoré poznáme z
tých obrázkov z National Geographic... Ako stúpajúce slnko
zohrievalo vzduch, motýle sa začali zobúdzať a les okolo nás sa
začal plniť šuchotavým zvukom motýlích krídel... Myslíte si,
že lietajúceho motýľa nepočuť? Verte tomu, že keď ich je pár
desiatok tisíc, tak je ich počuť veľmi zreteľne. Modrá obloha
nad nami je zrazu pokrytá lietajúcimi oranžovými bodkami, rovnako
ako všetko naokolo. Zažili ste niekedy letný pozáplavový večer
pri rieke Morave? A teraz si predstavte namiesto komárov motýle...
Tak nejak to vyzeralo. Pod „motýlími stromami“ (nie je ich
extra veľa, len nejakých 20-30, ktoré vidíme) je oranžový
koberec z mŕtvych motýlích tiel...
Boli sme tak zabratí do pozorovania a fotenia motýľov, že sme si
skoro ani nevšimli, aké davy turistov sa sem začali valiť. Ďalší
z dobrých dôvodov prísť sem ráno. Vracajúc sa lesom, obletovaní
tisíckami a tisíckami oranžových krídel, máme pocit, že sa
vraciame iným lesom, než bol ten, ktorým sme sem prišli...
Down And Up Again
To get to village Angangueo from El Rosario wasn't much easier than to get up here, even though it was downhill. The road was horrible, paved by “flat” rocks and even steeper than from Ocampo (and shorter). Our brakes were screaming (literally, Baška had some pieces of metal in the rear break pads, we didn't figure out where they had come from) and the last few hundreds of meters we had to walk again, the gradient of the road was too steep. Angangueo is nice village with good atmosphere but we didn't spend much time there, we had to climb another crazy steep hill to the second Monarch Sanctuary in Sierra Chincua. That was too much for one day and night found us still in the urban area - where to camp there? We found nice spot in front of a small church. We asked locals from a house nearby - not only they let us camp there, but the church keeper turned the lights on for us and he also let us to charge our phone and laptop in his house. Local kids were enthusiastically helping us to build our tent (most of them had never done anything like that before).
Opäť
hore a dole...
Zísť
dole do mestečka Angangueo nebolo oveľa jednoduchšie a vôbec nie
rýchlejšie, než vystúpať hore. Cesta je vydláždená obrovskými
balvanmi a hádam ešte strmšia, než tá, ktorou sme včera
vystúpali. Naše brzdy kvília (Baškine doslovne, keďže sa jej do
zadnej brzdy dostali kúsky kovu, netušíme odkiaľ a teraz sa
snažili orašpľovať ráfik zadného kolesa). Posledných pár
metrov ideme pešo, svah je už príliš strmý a máme pocit, že
idúc na bicykli by sme sa prevrátili dopredu...
Angangueo je pekné mestečko, dlho sa tu však nezdržiavame, čaká
nás ďalšie šialene strmé stúpanie do druhej motýlej rezervácie
v pohorí Sierra Chincua a deň sa už chýli ku koncu. Už sa začína
stmievať a my sme ešte stále v zastavanom území, čo značne
komplikuje hľadanie miesta na kempovanie. Aha, tam je rovný
„plácek“ pred kaplnkou, akurát pre náš stan, ideme sa opýtať
do susedného domu, či tu môžeme postaviť stan a prespať.
Nielenže to máme povolené, dostali sme hŕstku pomocníkov –
zvedavých miestnych detí, ktoré ochotne asistujú pri stavbe
stanu, väčšina z nich niečo také robí prvýkrát v živote.
Kostolník nám rozsvieti svetlo na kaplnke a nechá nás nabiť si
mobil a počítač v jeho dome.
Year's Last And First Day
The next morning the keeper's family invited us for coffee (for the first time in America we'd had it with real fresh milk) and cake - which ended up being good and rich breakfast with eggs, tortillas and fruit. We learned about a new fruit called “Zapote” - looks like big green tomato from the outside and like plum jam from the inside and tastes really good, especially when mixed with orange juice. And our hosting family learned something about a small country in the centre of Europe, called Slovakia, they seemed to be very interested.
After great breakfast and conversation it was time to finish the climb up to Sierra Chincua. This road was even steeper than the one to El Rosario, "one grade steeper and the cars would roll over", we thought. So we had to push our bikes many times during that 7 km long climb. We arrived to the entrance of the Sanctuary in the late afternoon, it was already too late to go to see butterflies.
For entering the last, not paved part of the road to the Sanctuary, each car had to pay 80 pesos. Our two bicycles looked like one car for the guy collecting the fee, he wanted 80 pesos from us. We weren't happy about it (knowing that we'll have to pay another 35 pesos per person at the actual entrance to the Sanctuary) until they informed us the accommodation in small barracks (used probably by local scouts or foresters) was included for us. We got nice room, hot shower (after one small explosion of water heater) and electricity - so we were more than glad. This day was New Year Eve, all the locals went home to celebrate with their families and we were left there alone.
We hadn't really expected such a comfort for our New Year's arrival celebration - in warm bed, watching movie after taking good warm shower. Not really a comfort, you think? For us actually it is, we can now really appreciate small things like this. :-)
The New Year Day we were going to spend with butterflies in this sanctuary. We came before first tourists, even before rangers (which saved us 70 pesos for entrance fee). And also before the local guy who had offered us his guidance service and made us promise to pay him 150 pesos for it (he wanted 300 pesos at first, we explained we weren't rich gringos even though we look like them. Even those 150 pesos is too much for us, so we felt very relieved not to see the guy there). But there were still more locals waiting for tourists to be guided (no matter if the tourists want it or not). This time a small girl was the fastest and became our guide.
The place with Monarchs was quite far from the entrance (about 3 km), which looked much more representative and organised than in El Rosario. There was educative trail, with information about Monarchs and many funny mistakes in English translation. What wasn't so funny was the line creating border between place for tourists and Monarch's colony, being so far from the trees with butterflies, we could hardly see them.
Posledný
a prvý deň roku
Nasledujúce, silvestrovské, ráno nás kostolníkova rodina
pozvala na kávu (asi prvýkrát za celú dobu, čo sme v Amerike,
nám k nej dali ozajstné čerstvé kravské mlieko a nielen tú
„bielu vodu“ z tetrapaku...), z čoho sa nakoniec vykľuli
vynikajúce a bohaté raňajky z čerstvých vajec a s domácimi
tortillami. Tiež sme vyskúšali ďalší nový druh ovocia – volá
sa Zapote, zvonka vyzerá ako veľká zelená paradajka a zvnútra
ako slivkový džem. S čerstvou pomarančovou šťavou chutí naozaj
dobre a osviežujúco. Rodina je veľmi milá a pohostinná a
zaujímajú sa o naše rozprávanie o Slovensku. Ako už toľkokrát,
aj tu sme počuli „nezabúdajte, že náš dom je Vám vždy
otvorený, kedykoľvek pôjdete zasa okolo“. A ako už toľkokrát,
sľubujeme, že ak budeme mať ešte niekedy náhodou cestu okolo,
tak sa radi zasa zastavíme... :-)
Bohaté výživné raňajky nám prišli veľmi vhod, potrebujeme
energiu na vystúpanie tých 7 km do Sierra Chincua. Ktokoľvek
postavil túto cestu, musel byť šialený sadista alebo niečo na
ten spôsob, máme totiž pocit, že tu dosiahol absolútnu hranicu –
ešte o stupeň strmší svah a autá by sa jednoducho prevrátili
dozadu. Na toto stúpanie budeme ešte veľmi dlho spomínať a bude
nám prirovnaním „na stúpanie do Sierra Chincua to zďaleka
nemá...“. Ťažko povedať, či sme strávili viac času
pedálovaním asi najnižšou možnou rýchlosťou, pri ktorej ešte
vieme udržať rovnováhu alebo tlačením našich verných
„tátošov“. Aj keď to bolo len 7 km, k odbočke do rezervácie
sme dorazili neskoro popoludní.
Na naše nemilé prekvapenie, pri vjazde na prašnú cestu k vstupu
do rezervácie musíme platiť „vjazdné“, ako pre auto, čo je
80 pesos. Ale sklamaní sme len do chvíle, keď nám na otázku, kde
môžeme kempovať, ukazujú ubytovňu pre miestnych lesníkov a
skautov. Máme k dispozícii pohodlnú posteľ v ktorejkoľvek izbe,
ktorú si vyberieme, elektrinu a teplú sprchu (explodujúci bojler
je v cene) – čo viac k silvestrovskej oslave potrebujeme? Že je
to to na silvestrovskú oslavu príliš skromné? No pre nás ani
nie, my dokážeme takéto drobné výdobytky ľudskej civilizácie
náležite oceniť a sú pre nás vlastne vrcholom luxusu. Všetci
miestni odišli oslavovať v kruhu rodiny (silvestrovská večera
doma s rodinou a novoročný piknik – tak sa tu oslavuje príchod
nového roka. Všetko je samozrejme sprevádzané búchaním petárd,
tie majú Mexičania vo veľkej obľube a práskajú ich pri každej
príležitosti – čím hlučnejšie, tým lepšie, svetelný efekt
nie je až tak dôležitý ako ten zvukový.), takže sme tu úplne
sami. Osprchovaní, zachumlaní v posteli do spacáku strávime
silvestrovskú noc pozeraním Dobrého vojáka Švejka. :-)
Aj keď je skôr zvykom vítať nový rok s opicou, my ho tento rok
privítame s motýľmi. Dnes je to asi prvýkrát, čo sme Mexičanom
vďační za ich nedochvíľnosť. Náš sprievodca, čo nás včera,
dalo by sa povedať, prinútil, aby sme mu sľúbili, že využijeme
jeho sprievodcovské služby, za 150 pesos – a to chcel pôvodne
300, horko ťažko sme ho presvedčili, že my nie sme bohatí
gringovia a zjednali sme to na polovicu – tu mal byť o 9:00, o
9:20 však mileradi vyrážame bez neho. K vstupnej bráne sme
dorazili ako prví turisti a dokonca ešte pred príchodov
oficiálnych strážcov rezervácie – čo nám ušetrilo 35 pesos
na osobu na vstupnom. Nestihli sme to však pred príchodom
miestnych, čo tu na turistoch zarábajú (jedna dodávka s miestnymi
nás na kúsok aj zviezla) a tak máme zasa sprievodcu, či sa nám
to páči alebo nie. Tentokrát je to však našťastie len malé,
asi 12-ročné dievčatko.
Naša malá sprievodkyňa nás vedie po jednoznačnom a dobre
značenom, asi 3 km dlhom chodníku, ktorý je lemovaný náučnými
tabuľami a celkovo to tu vyzerá o dosť reprezentatívnejšie než
v rezervácii El Rosario. Náučné tabule si so záujmom čítame –
nie že by sme sa z nich dozvedali niečo nové, všetky informácie
o monarchoch už poznáme z El Rosaria, ale zabávame sa na vtipných
chybách v anglických prekladoch. Cestou míňame odbočky na
vyhliadky – tam sa zastavíme cestou dole, teraz sa ponáhľame za
motýľmi. Keď sme, ako prví dnešní turisti, dorazili do cieľa,
sme sklamaní – páska označujúca hranicu, za ktorú už turistom
nie je vstup povolený, je od stromov s motýľmi dosť ďaleko,
sotva ich dovidíme. Ale keďže sme tu prví a strážcovia tu ešte
nie sú, povoľuje nám naša sprievodkyňa ísť aj za hranicu.
Prehovorili sme ju, že už ju nepotrebujeme a môže sa vrátiť
naspäť (dali sme jej 60 pesos, vyzerá sklamane, čakala aspoň
100, ale nám aj 60 príde celkom dosť za 3-kilometrovú prechádzku
po lese, priemerný mexický robotník zarobí za celodennú fušku
na slnku 150 – 200 pesos).
Prechádzame sa priamo pod stromami obalenými motýľmi, ktoré
vyzerajú, že im vôbec nijak nevadíme. Kým príde prvý nával
ľudí a strážcovia, stihneme spraviť zopár pekných záberov.
Počasie sa však s nami nepekne zahráva – vyzeralo to na teplý
slnečný deň, avšak práve keď už sa motýle začínali
prebúdzať k aktivite, vystúpila sem hmla z údolia, objala všetko
svojou mokrou chladnou náručou a zdá sa, že sa rozhodla ostať tu
celý deň. Pre motýle to bolo jasné znamenie, že majú ďalší
deň „voľna“ a zaujali svoje nehybné pozície v strapcoch na
stromoch. Takto to má zasa inú atmosféru a podarilo sa nám zopár
fotiek motýlích strapcov v hmle. Okolo poludnia, keď už sa to tu
zasa hmýri turistami, nie však motýľmi, keďže hmla nevyzerá,
že by si to chcela rozmyslieť, sa rozhodujeme k zostupu. Z
vyhliadok si vychutnáme pohľad na jednoliatu belobu a čo je tam
dole si iba predstavujeme. Za ušetrené peniaze za sprievodcu si
aspoň ideme dať obed.
Bol to nezabudnuteľný zážitok jednej z mnoha mágií našej
Matky Prírody, myslím, že na túto novoročnú oslavu len tak
nezabudneme. :-)
No comments:
Post a Comment