Vlajky

   Narozdiel od napríklad takej USA, hrdej to krajiny, kde o ich vlajku zakopávate takmer na každom kroku, nemalému percentu obyvateľov vlajka hrdo vlaje na ich pozemku (na ktorý sú väčšinou tiež hrdí), na Slovensku, s výnimkou majstrovstiev sveta v hokeji :-) toľko vlajok nenájdete. Preto sme ani my nejako nemali potrebu dať si na bicykel slovenskú vlajku (francúzski cyklisti majú na svojom bicykli francúzsku vlajku hádam všetci). Po roku cestovania sme sa však aj my rozhodli svoje dvojkolesové „tátoše“ ozdobiť vlajkou (ťažko tu niekde slovenskú vlajku zoženiete, tak sme si ju namaľovali). Už len preto, aby bolo jasné, že nie sme gringovia, aby sme prebudili zvedavosť, odkiaľ to vlastne pochádzame a hlavne ktovie, koľko Slovákov či Čechov už sme cestou minuli, bez toho, aby sme vedeli, že sme sa mali dať do reči (verte, že dať sa do reči v rodnom jazyku po tak dlhej dobe naozaj poteší :-)).

   Nie veľmi dlho potom, čo sme si namaľovali vlajku, priniesla nám svoje ovocie. A to doslova – mne priniesla pol ananásu a nielen to. To bolo tak – práve sme vychádzali z mestečka Ocotlan, kde sme sa pred obchodom naobedovali a od okoloidúceho dostali dve fľaše vody – dal nám ich so slovami „vy cestujete ďaleko, voda sa Vám určite zíde“ a bez ďalšieho slova zasa odišiel. Zastalo pred nami auto a šofér nám ukazuje, že nám chce niečo povedať. Zaujala ho totiž naša vlajka, bolo mu jasné, že sme niekde z ďaleka... Vraj je majiteľom reštaurácie vzdialenej 7 km odtiaľto, máme sa tam zastaviť, pozýva nás na obed. My sme však najedení, takže túto ponuku ani neberieme príliš vážne, ani sme si nezapamätali meno tej reštaurácie. Asi po ôsmych kilometroch pri nás zastavuje zasa to isté auto s tým istým pánom – vraj sme to už prešli, máme sa vrátiť. Hovoríme mu, že sme najedení, ale on na to, že to nevadí, tak si dáme aspoň niečo na pitie. Ukázalo sa, že to je celkom nóbl reštaurácia na brehu jazierka a že tu má pre nás už pripravený stôl. Objednali sme si ovocný džús. Na naše prekvapenie nám okrem džúsu priniesli aj porcie skvelo vyzerajúceho jedla. Pre mňa ananás plnený krevetami obaľovanými v kokosovom cestíčku a pre Piatka pečené mäso „a lá rancheros“. K tomu kopec zeleniny a opečený chlebík s troma rôznymi nátierkami. Vyzerá to vynikajúco a chutí ešte lepšie. Škoda, že už sme takí plní, dá nám to fušku zjesť – a to nám dali len polovičnú porciu „na ochutnanie“. Na záver nám ešte nabalili zákusok so sebou a vôbec nič za to od nás nechceli. Tak sme im sľúbili, že im za to aspoň urobíme reklamu. Takže ak sa niekedy ocitnete v Mexiku, v štáte Jalisco, v meste Ocotlán, tak navštívte reštauráciu „Luminarios“, na 7. kilometri za Ocotlánom, smerom na Moreliu. Vrelo odporúčame. :-)

   Od warmshoweráka v meste Chapala (lagúna Chapala je najväčšie jazero Mexika a vraj tretie najväčšie v Latinskej Amerike) sme dostali mexickú vlajku. Každá plachetnica má mať vlajku krajiny, z ktorej pochádza a aj vlajku krajiny, v ktorej prístave práve kotví. (Takže, ako sme sa dozvedeli, taká plavba cez strednú Ameriku sa tým pádom celkom predraží, keďže je tam toľko malých krajín... a aby vydržala vietor na mori, to musí byť taká trocha kvalitnejšia vlajka). Tak teraz máme aj my mexickú vlajku, keďže sme v Mexiku kotvili ;-). (Zhodli sme sa na tom, že vlajku USA by sme si na bicykel nedali, ale mexická nám vôbec nevadí).