Od Zacapú po Moreliu

Tunajší Mexičania sú veľmi milí a priateľskí, na ceste nestačíme odmávávať všetkým šoférom, čo nás zdravia. V mestečku Zacapú nás stretla jedna cyklistická rodinka a pozvala nás k sebe domov. Boli sme ich prví putujúci cyklisti, ktorých mohli pohostiť – už ich tu zopár videli prechádzať a vždy sa s nimi chceli porozprávať, ale nikdy k tomu nebola možnosť, až dnes. Okrem rozprávania a fotiek z našej cesty, ich veľmi zaujíma aj naše rozprávanie a fotky zo Slovenska. Dostali sme od nich výbornú večeru a raňajky a zopár odporúčaní, čo navštíviť, s ich kreatívnou dcérou sme si vymenili náramky priateľstva :-).

Od Zacapú sa začalo kaziť počasie. Počuli sme, že jeden týždeň v decembri tu zvykne byť trochu zamračené a dokonca môže aj pršať, takže tento rok to vyšlo na čas okolo Vianoc. Od Zacapú začala byť cesta pomerne stereotypná, teda v tom zmysle, že doobeda sme šliapali do kopca a potom sme sa viezli z kopca skoro až do večera :-).

Po mesto Morelia sme kolísali medzi výškami 2 000 a 2 500 m n. m. Prešli sme popri ďalšom malebnom a obrovskom jazere Patzcuaro. V staručkej reštaurácii z nepálených tehál (adobe je tu rovnako bežné ako u nás) nám staručká pani (sme teraz jej jediní hostia, čas si kráti vyšívaním) naservírovala výborné ryby (60 pesos tanier a bolo to výdatné). V dedinke El Tigre, po tom, čo sme vyšliapali asi stý šialený kopec, sme v malej rodinnej reštaurácii ochutnali pravé Carne asada (čo nie je nič iné než pečené mäso), z mäsa ktoré ešte asi večer behalo so svojím stádom po poliach, a k tomu opečená cibuľa a kopec zeleniny, fazule, čerstvé tortilly koľko sme chceli, jedlo nám na peci pripravujú priamo pred očami. (Aj keď Mexičania si nevedia predstaviť jedlo bez mäsa, nie je problém si dať iba zeleninu, ako napr. paradajky, avokádo, cibuľu, fazuľu a pod., výber je dosť veľký a k tomu syr a kvantum tortíll, takže ani vegetarián tu hladom neumrie). To všetko len za nejakých 55 pesos. Narozdiel od väčšiny miestnych si na pitie nedávame Coca-Colu, ale uprednostňujeme ovocný džús, ktorý spravili priamo pred nami z naozajstných pomarančov a ananásu, len za 5 pesos za pohár (vypili sme ich dokopy asi desať, ale zarátali nám len štyri :-)). Vo väčších výškach asi viac chutí, bo tak výborne sme sa už dlho nenajedli. Ešte šťastie, že do Morelie to bolo z kopca... skoro 20 km.

Krása bicykla oproti iným dopravným prostriedkom tkvie v tom, že človek sa síce trochu zapotí, kým sa vyštverá na kopec, ale potom si môže vychutnať ten zjazd, najlepšie ak sa naozaj len pohodovo vezieme, žiadne „kamikaze“ a ak cesty sú hladké a prázdne.

Po Moreliu to boli vlastne iba kopčeky, tie ozajstné kopce nás čakali až za mestom z kameňa.