Prístavný život

V prístave v Mazatláne sme zasa objavili nový rozmer bývania. Tento prístav totiž nie je iba prístav. Je to vlastne aj také „sídlisko“. Väčšina obyvateľov sú americkí dôchodcovia, ktorí si na staré kolená splnili sen, kúpili si plachetnicu a vyrazili do sveta. Užívajú si pohodový slobodný život „sailora“- keď je vietor priaznivý a zachce sa im, tak vyrazia na more, potom zasa nejakú dobu pobudnú v prístave, ako dlho sa im páči, dom predsa majú so sebou. Niektoré z plachetníc, ako sme sa dozvedeli, tu kotvia už niekoľko mesiacov až rokov.

Každá plachetnica má svoje meno. A to potom slúži nielen ako meno plachetnice, ale aj ako identifikačné heslo celej jej posádky, napríklad pri volaní vysielačkou. Typické sú mená ako „Free Spirit“, „Dolce Vita“, „Good Life“, „Life Chance“, „Ocean Dragon“ a podobne. Keď sme vchádzali do prístavu, zaujala nás však jedna loď s celkom netradičným menom v týchto zemepisných šírkach - „Alenka“. To neznie príliš americky...

No, aj keď medzi plachetničiarmi prevládajú USAnčania a Kanaďania, nájdu sa tu vraj aj iné národnosti. Bob, kapitán lodi „F/Our Choice/s“, ktorou sme sa sem doplachtili my, nám rozpráva o Čechoch, ktorí tu kotvili, keď tu bol naposledy, to už je však vraj viac ako pol roka, takže pochybuje, že tu ešte sú... No, ak tušíte, že loď „Alenka“ by možno mohla patriť im, tušíte správne. Keď išiel Honza vyvenčiť fenku Betynku, všimol si, že tu pribudla loď a išiel pozdraviť kamaráta Boba. Netušil, že si pri tej príležitosti pokecá aj po česky s dvoma Bratislavákmi... :-) Loď „Alenka“ má meno po Honzovej žene, ktorá varí dobrú kávu a hlavne pečie vynikajúcu bábovku, ako sme sa čoskoro presvedčili :-).

Honza emigroval do USA v 1968. Svoju rodnú zem však stále rád navštevuje. Rozprával nám príhody napríklad o tom, ako keď prišiel do socialistického Československa, tak tam bol veľký boháč, keď si však chcel odniesť tú „flákotu“ tatárskeho bifteku, ktorú si k veľkému údivu predavačky a spolunakupujúcich kúpil úplne celú, stal sa zdrojom ešte väčšieho údivu všetkých zúčastnených po tom, čo sa priznal, že nemá so sebou nákupnú tašku... No a pri jednej takej návšteve Čiech, pred siedmymi rokmi, sa zoznámil s Alenkou. Pozval ju na tri mesiace do USA, po ich uplynutí sa mala rozhodnúť, či sa vráti naspäť to Česka, alebo sa zaňho vydá a zostane s ním v USA. Po dva a pol mesiaci mu oznámila, že s ním teda zostane... :-). Akonáhle to bolo možné, Honza si splnil svoj celoživotný sen a kúpil si plachetnicu. Z Los Angeles sa doplavili sem do Mazatlánu, kde teraz prerábajú loď a pripravujú ju aj seba na ďalekú plavbu (chceli by to dať do Európy). A keďže sa s tým až tak neponáhľajú, tak tu v Mazatláne kotvia už asi rok a pol...

Alenka, ktorá nevie veľmi po anglicky, si tu okrem Honzy s nikým veľmi nepokecá, takže sa našej návšteve veľmi teší. A my si tiež užívame počuť zasa naživo pravú Moraváčtinu po viac ako dvoch rokoch... Ako tak chválime Alenkinu vynikajúcu bábovku (niečo také Američania nepoznajú), prichádza Alenka s nápadom, že zajtra na obed nám uvarí vepřo-knedlo-zelo. Náš plánovaný odjazd sa teda o deň odkladá :-). Bob odletel späť do USA a my sa sťahujeme z „F/Our Choice/s“ na „Alenku“. Honza nám predviedol „kúzlo“ premeny stola a sedačky na posteľ – na plachetnici je využitý každý centimeter miesta. A vyrazíme teda zajtra ráno...

No a zajtra ráno sa dlho balíme... a kým sa zbalíme, tak je asi 11 hodín. Čiže slnko už riadne pripeká. Honza s Alenkou navrhujú, že môžeme zostať ešte jeden deň a zajtra ráno vyrazíme. Ešte aspoň niečo na internete porobíme a večer si pozrieme film. A Alenka že spraví na obed rezne – tak dobre, teda, zostaneme, nemuseli nás dlho prehovárať :-). Ďalší deň ráno nám spravili skvelé raňajky – na cestu sa predsa je treba posilniť. A dobré kafíčko… a kecáme a kecáme... a zrazu je zasa pol jedenástej... A situácia sa opakuje... Keď je nám tu tak dobre, to je také fajn zasa sa môcť porozprávať v rodnej reči (poohovárať Američanov z nášho uhla pohľadu :-)). A Alenka tak skvelo varí... Honza povedal, že zajtra už neskladá posteľ, aj keby sme náhodou odišli, tak počká radšej pár hodín, či je to „sichr“, už ho to každodenné prestavovanie gauča na posteľ a naopak nebaví :-D.