Ďalší
deň sme zasa v mestečku Ruiz hľadali „Purificadoru de agua“ -
miesto, kde filtrujú vodu a plnia ju do 20 litrových bandasiek, v
ktorých potom pitnú vodu rozvážajú a predávajú. Tam nám vždy
bez problémov naplnia naše fľaše (väčšinou ich pred tým aj
poriadne vyumývajú) a v prevažnej väčšine prípadov na otázku
koľko pesos im mám za vodu zaplatiť, odpovedia, že nič, to je v
poriadku. Či je to tým, že tých zopár fliaš je pre nich naozaj
nič, keď za 20 litrovú bandasku pýtajú 10 pesos, alebo tým, že
sú takí ohúrení našimi nabalenými bicyklami alebo že by to
bolo len tým, že v purifikádorách väčšinou pracujú chlapi a
od takej fešnej blondínky predsa nebudú pýtať peniaze (veď to
tu nevidia každý deň :-))?
Občas
to ale nie je len tak, nájsť takú purifikádoru väčšinou obnáša
veľa vypytovania sa domácich (mávala som kedysi problém s
oslovovaním cudzích ľudí a pýtania sa na cestu či na čokoľvek
iné aj v slovenčine, dnes už mi to nerobí absolútne žiadny
problém, hoci aj v španielčine :-D). No a tak sme pri takom
hľadaní purifikadory narazili na mamu s dvoma dcérami, ktoré sa s
nami hneď dali do reči a keď počuli, že nie sme žiadni obyčajní
gringovia, ale že sme zo Slovenska, tak sa spýtali, či sa s nami
môžu vyfotiť (to sa nám občas stáva, že sme sme pre miestnych
väčšia atrakcia ako oni pre nás :-)). Neskôr sme sedeli na
námestí a jedli obed, keď tu sa pri nás pristaví auto a v ňom
naše tri známe. Vraj by nás chceli pozvať na večeru a že môžeme
u nich prespať. Teraz že ešte potrebujú niečo vybaviť, ale že
o také dve hodinky sa sem po nás vrátia. A tak sme ten večer mali
teplú sprchu, výbornú večeru, večernú prehliadku mestečka a
dokonca aj na rockovom koncerte miestnej hudobnej školy sme sa
ocitli. A fotky z našej cesty, zo Slovenska, aj z našej svadby mali
veľký úspech :-).
No comments:
Post a Comment